Olja Triaška Stefanovič
Diera

V mladšej slovenskej fotografii nájdeme viacero autoriek/autorov so záujmom o mestský životný priestor. Či už prostredníctvom dokumentárnej fotografie alebo formou inscenácie amanipulácie „vyťahujú“ znašej skúsenosti mesta to podstatné, často-krátnezaznamenané. Mesto ako priestor odcudzenia, zahusťovania, večnej zmeny, špecifickej dynamiky... Aj OljaTriaška Stefanovič si v meste našla svoju tému, svoj motív. Svoj fotoaparát namierila do developerskej temnoty čerstvo „vytvorených“ prieluk, do dutín štrbavého mesta, ktorých fotogeničnosť, ba akási inverzná architektonická krása ju uhranuli. V kulise mesta teda Olju zaujal deficitný priestor –to čo chýba, dočasne ubudlo, tá hodnota Prázdna, Ničoty, nielen sémantická, ale i čiste výtvarná. Svoje diery, objekty svojich fotografií Olja nachádza sprvu náhodne, neskôr stále viac programovo a systematicky. Ekonomická kríza, ktorá brzdí aktivitu developerov, jej v podstate nahráva, praje životu prieluk. Diery, pôvodne dočasné, sa tak stávajú súčasťou mesta. Žijú si svojím životom. Menia farby, rozkvitajú, zarastajú, zapadávajú snehom. Obyvateľa či návštevníka mesta obyčajne diera vjeho inak celistvom architektonickom tele skoro a prioridesí, alebo ho „občiansky“ irituje. V prípade fotografky je to čistá fascinácia. Istý druh úchylného dobrodružstva, ktoré ju pudí obchádzať periférie a dokumentovať jej (prekvapivo fotogenické) straty. Pri Stefanovičovej sériách Diersa nám možno kdesi vdiaľke vybavia Monetove časo zberné skúmania –jeho „portréty“ senníkov či rouenskýchkatedrál. I Olja dokumentuje optickú premenu svojich dier, ich život v neustále sa meniacom mestskom priestore. Skôr ako svetelné „metamorfózy“ ju síce zaujímajú zmeny kompozičné (ktorým dokonca manipuláciou pomáha), no i jej zaujatie je zároveň minimalistické i seriálne. K svojim objektom sa vracia, fotí ich v čase, znovu aznovu. Napriek jej väzbe na náš priestor pritom tvorba Stefanovičveľmi nesúvisí s domácou tradíciou fotografie. Ako nami zdomácnená cudzinka (Olja pochádza zNového Sadu) má asi skôr bližšie k populárnej düsseldorfskej fotografickej škole či vôbec k západoeurópskej tradícii fotografie. Fotí „nemecky“ nezainteresovane, v konceptuálne vopred vymedzenom rámci, pričom jej zaujatie svetom je skôr sociologické ako emocionálne či psychologické. Jej fotografie sú skôr zvecnením ako zvnútornením toho, čo ju zaujíma. A tomu zodpovedá aj určitá studenosť jej fotografií a ich monumentálny formát. Stefanovičovej Diery pritom možno vnímať dvojako – ako čisto abstraktné, trochu dekoratívne snímky, ktorým vcelku svedčí gaučový formát. Alebo ako galerijnú kritiku bujnejúceho developerizmu, ktorý nám ako akási ľudožrútska obluda pozvoľna ujedá z nášho životného priestoru. Ideálne by možno bolo zavesiť fotografie, hoci v diptychoch, na steny korporátnych kancelárií v budovách, ktoré vzniknú na miestach dier –teda vrátiť obraz jeho pôvodnému miestu. Bola by to možno trochu cynická „slučka“, zároveň však iodkaz na archeológiu miesta či mesta, ktoré sa nám pred očami mení každým dňom. Petra Hanáková, teoretička umenia