Miloš Laky / Ľubomír Ďurček: Po rozprávaní, v žiare reflektora a pod vrstvou púdru, som si uvedomil, že to malo byť inak.

Miloš po skončení strednej školy prišiel do Bratislavy a zamestnal sa v Slovenskej televízii (STV bola súčasťou československej televízie). Nespomínam si na názov oddelenia televízie. Jedno sídlilo v Starej tržnici, kde expresne vyvolávali 16 mm filmy, ktoré kamery reportérov natočili počas svojich výjazdov za udalosťami. Ďalšie televízne oddelenie sa nachádzalo v prízemnej budove, aké stavali robotníkom. Táto budova bola prilepená k divadlu Aréna v Petržalke. Neviem, či tam nie je dodnes.

Keď sme sa v 1967, pár mesiacov po maturite, náhodne stretli na zadnej plošine starej električky, ktorá nás viezla práve cez SNP, povedali sme si, čo je nové. Pravdepodobne tam mi navrhol, aby som prišiel za ním do práce na oddelenie do Petržalky. V jeden deň som sa tam vybral. Na vrátnici si ma zapísali, Miloš ma osobne vyzdvihol a vnútri zoznámil s Pavlom Blažom, ktorý viedol oddelenie televíznej grafiky. Pavol Blažo bol experimentátorom, pracoval s fotografikou, v oddelení vybudoval tmavé komory a neskôr vybavil pre televíziu (s ekonomickým oddelením) zariadenie z nemeckej firmy Berthold na fotosadzbu.

Bratislavské štúdio sa tak stalo priekopníkom v televíznej grafike. “V 1969 roku bol Pavel Blažo prepustený pre spoluprácu so západnou firmou”.1 Vtedy som vlastne nerozumel, prečo mi obaja tak dôkladne ukazujú všetky časti grafického štúdia, hlavne tmavú komoru. Zabudli povedať, že to bude slúžiť na spájanie fotografie a grafiky - fotografiky, ktorá bola vtedy vo svete hitom. Neskôr sme sa s ňou stretávali v tvorbe Rostoku, Longauera a ďalších.

V niektorý ďalší deň sme navštívili nočný bar La Paloma. Sedeli sme vysoko na okrúhlych stoličkách pri masívnom a dlhom barovom pulte. Šarmantná barmanka sa na nás priateľsky usmievala počas prípravy Milošovej objednávky. “Gruzíňak” naliala do veľmi veľkých, bruchatých pohárov na vysokej stonke. Potom pohár roztočila a poslala k nám. Ten rotoval okolo vlastnej osi, prehýnal sa z jednej strany na druhú, pričom som sa celý čas obával, že vybočí zo svojej dráhy. Pohár pristal predo mnou. Koňak sa v ňom ešte chvíľu otáčal. Začul som zvuk ďalšieho pohára a už bol pred Milošom. Na rozhovor si už po vyše päťdesiatych rokoch nepamätám. Po niekoľkých pohároch bar zatvorili a my sme sa presunuli k stolu vo vedľajšej miestnosti. Tá už bola prázdna, zjavil sa upratovač s metlou a ja som sa obzeral. Odchádzame, nie? Miloš mi však odpovedal, že nie, že on tu bude do rána. Tak som sa dozvedel, že prespáva, kde sa dá a tam najčastejšie.

V dome, ktorý kedysi dávno kúpili rodičia a stále ho splácali, sme s otcom bývali iba pár mesiacov. Jedná izba bola neobývaná. Do nej sa o pár dní nasťahoval Miloš.

Jedného dňa som na povale objavil husle v čiernom puzdre. Mali sme totiž spoločnú povalu s rodinou. Pred časom som si tie husle požičal a skúšal na nich hrať. Miloš ich jedného dňa u mňa objavil a od tej chvíle sa im už venoval iba on. Jeho hru som nepočul, lebo moja izba a jeho boli oddelené chodbou a ďalšími miestnosťami. V niektorý podvečer som sa hompáľal na stoličke, fajčil svoju cigaretu a medziiným rozmýšľal, čo všetko asi robia ľudia na svete práve vtedy, keď ja nič nerobím a užívam si vdychovanie tabakového dymu. Pred pár hodinami som si z obchodu doniesol nové reflektory. Jeden z nich som namieril na miesto, kde som sedel, nastavil fotoaparát na samospúšť a vrátil sa do tej istej pozície a duševnej pohody. Potom som schytil fotoaparát a reflektor a išiel za Milošom. V kuchyni som počul, že hrá na husle. Zapol som reflektor, zaklopal na jeho dvere, pozrel sa na fotoaparát v mojej ruke, na rozsvietený reflektor za mojím chrbtom, nemal nič proti tomu, pokračoval v hre na husle. Tak vznikla fotografia Jedno svetlo, ktoré si o mnoho rokov neskôr vyžiadala Hanka. Stretli sme sa v Rači, pár metrov od domu Stana Filka. V blízkej vinárni som jej túto fotografiu odovzdal. K Stanovi sme sa už nedostali, hoci sme mali jeho pozvanie. O niekoľko dní zomrel.

Pár dní pred Štedrým večerom sme sa stretli v kuchyni, kde mi Miloš oznámil, že sa chystá do Trenčína k mame a sestrám. Chce s nimi stráviť Vianoce. Navrhol mi, aby som ho zastúpil v televízii. Bránil som sa tomu, lebo jedna vec je napísať štetcom namočeným do bielej tempery na čierny papier niekoľko slov v pokoji bez časového limitu a druhá niekedy aj viac slov v limite. Takto to vyzeralo v Televíznych novinách Slovenskej televízie, že nad titulkárom stojí hysterický produkčný a upomína, aby to už bolo. To sa mi vôbec nepáčilo, tým viac, že z prvého ročníka strednej školy mi už v hlave nič nezostalo, asi tam ani nebolo, podobne ako aj u mojich spolužiakov. Miloš ma nejako presvedčil, tiež aj tým, že za tri dni to zvládnem. Dva, tri typy písma „dostanem do ruky“, keď mi pomôže. Naozaj, v nejakých intervaloch za mi vynoril za chrbtom a pomáhal. Pred odchodom k rodine sme išli do televízie na SNP, prešiel som procedúrami s občianskym a predstavil ma produkčnému.

Štedrý večer a ďalšie dní, vždy večer pred TN (Televízne noviny) som sedel so štetcom za masívnym kancelárskym stolom, zrejme ešte z prvej republiky, a písal titulky k aktuálnym reportážam. Pre mňa to bola nová skúsenosť, hoci som už párkrát pracoval v propagačných dielňach. Toto bolo iné.

O nejaký čas, začiatkom nového roka, mi Miloš navrhol, aby som zobral úväzok na túto prácu, že sa budeme striedať, jeden deň ja a druhý on, lebo ten, čo teraz s ním pracuje, tak ten už odchádza. Takže, obaja sme na striedačku pracovali v STV.

To, že predtým pracoval v oddelení televíznej grafiky, bolo prirodzené, že sa naňho obracali v niektorých prípadoch, hlavne, ak išlo o nejakú špeciálnu službu. Malo to však aj nevýhody. Jedného večera prišiel s veľkou rolou papiera. Do zajtra musíme antikvou napísať na tento papier úvodne titulky. Asi hodinu sme riešili ako písať na papier asi 250 x 250 cm, a možno aj viac. Bolo tam textu aj pre dve zručné osoby priveľa. Z izby sme vypratali nábytok a papier rozbalili na nové linoleum na podlahe. Asi od siedmej večera sme ležali chrbátmi na papieri a cez plece sme pracovali na antikve. Skončili sme na druhý deň pár minút po dvanástej. Potom sme papier opatrne zrolovali a čo najrýchlejšie sa snažili dostať na Kolibu. Prišli sme s meškaním, produkčný a režisér bohapusté nadávali, nejakí mládenci vzali rolu papiera s titulkami a pripevňovali na vysokú roztvorenú knihu. Stáli sme tam ešte chvíľu, Miloš ešte s niekým prehovoril. Ďalší deň sme sa vybrali do STV, Miloš mi totiž povedal, že s honorárom za prácu je nejaký problém. V STV nás odkázali na režiséra, teraz si už neviem jeho meno vybaviť, pomerne známe meno, našli sme ho až po dlhom hľadaní, ale poslal nás s úsmevom niekde ako do tunela.

Titulky k správam sa písali kurzívou, ktorá ako typ bola takmer neidentifikovateľná. Výhodou však bolo, že titulok sa dal týmto typom písma napísať celkom svižne. Tento typ sa používal aj na predpoveď počasia. V tomto prípade to bol text na celú obrazovku.

Predpoveď počasia sa v niektoré dni opakovala. Raz som predpoveď počasia napísal antikvou. Produkčný zaregistroval zmenu. Požiadal som ho, aby tabuľku s počasím nezahodil. O niekoľko dní som sa dočkal, tabuľka pre počasie už bola napísaná, predpoveď sa odlišovala iba teplotami. Čiernou farbou som zatrel číslice a bielou farbou napísal aktuálne. Počkal som si na televízne noviny, zvedavý na to, či retuš bude neviditeľná. Bolo to dobré, obrazovka nemala vysoké rozlíšenie. Postupne som si pripravoval ďalšie a ďalšie tabuľky.

Jedného večera Miloš doniesol stĺpec nalakovaných drevených tabuliek. To prebudilo moju zvedavosť. Vybral jednu tabuľku a hneď som uvidel, že v jej strede je plocha skladajúca sa magnetov štvorcového tvaru. Blok magnetov bol zapustený do preglejky. Tabuľka z preglejky bola väčšia ako A4 a menšia ako A3. Zrejme to malo byť manuálne titulkovacie zariadenie, na ktoré získal z TV finančné prostriedky. Konečný produkt som nevidel, lebo na tom prestal pracovať. Mám dojem, že niečo z toho ešte stále leží na povale medzi mojimi obrazmi.

O nejaký čas sa Miloš ženil. Bral si Annu Tlumačovu, ktorú objavil v jednej z miestnosti, kde titulkári z TN vôbec nechodili. Práve som písal titulok k vinobraniu, keď sa vedľa stola zjavil Miloš. Musel som s ním okamžite ísť, lebo chcel, aby som videl ženu, ktorú chcel pozvať na rande. Postavil ma pred dvere a opísal, kde sa mám pozerať. O chvíľu niekto prichádzal, dvere sa otvorili, a na chvíľu som videl do miestnosti. V záblesku svetla som veľa nevidel, takže som vôbec nevyriekol súd. V ďalších dňoch som zaregistroval jedno a ďalšie stretnutia, raz poznamenal, že je staršia, inokedy zas niečo iné, dnes si to už nepamätám. Už neviem ani to, ako dlho trval ten vzťah, než mi Miloš povedal, že sa žení, a zároveň ma pozval na svadbu, ktorá sa mala uskutočniť v Trenčíne. Nie som si vôbec istý, ale z pamäti sa mi vynára nejaké dlhé postávanie pred pomerne veľkým kostolom. Po obrade sme sa presunuli na nejakú rekreačnú chatu s bazénom. Milošova rodina už nebývala v strede mesta, ale niekde na kraji nového sídliska. Zoznámil som sa s jeho mladšou sestrou, výbornou šachistkou a jeho druhou sestrou, ťažko chorou, na vozíčku. Keď som v 1968 bol u nich, vtedy som ani jednu sestru nevidel. Miloš nikdy nehovoril o rodine, jedinou výnimkou bolo niekoľko viet o otcovi. Toto stretnutie s jeho rodinou bolo dôležité pre pochopenie niektorých jeho čŕt povahy, správania, ktoré mnohokrát bolo protirečivé.

Miloš sa odsťahoval, kufor a nejaké veci sa zas presťahovali na povalu, kde si ich po rokoch vyzdvihla Hanka.

Tu by som mohol skončiť, lebo v tomto bode rozprávania už asi niet ďalších spojitosti s ostatnými udalosťami. K tomuto textu ešte pridávam rozlúčku s Milošom, ktorú sme písali so Stanom Filkom a Janom Zavarským v jeho byte na Palisádach.

*1 https://dennikn.sk/58523/na-obrazovky-priniesol-modernu-grafiku/

     https://dennikn.sk/59470/blazo-kravjanskemu-kravjansky-blazovi/

Ľubomír Ďurček, v Bratislave 22. októbra 2023
(bez jazykovej úpravy)