V roku 2006 vznikla v tvorbe Tomáša Džadoňa (1981) osudná fotomontáž, na ktorej je zobrazené spojenie paneláku a pár dreveníc v zimnej nálade na popradskom sídlisku. Z tejto jednoduchej a zároveň fatálnej myšlienky, kde soklom je panelák, na ktorom stoja drevenice upínajúce strechy k nebu, vzniká v súčasnosti na slovenské pomery pomerne výnimočný, technicky, finančne a produkčne náročný monumentálny projekt pre verejný priestor s podporou Košice 2013 - Európske hlavné mesto kultúry. Zásluhou tejto kultúrnej misie a z nej vyvierajúcej finančnej pomoci sa podarilo v košickom verejnom priestore predstaviť viacero „historických“ a nových sochárskych realizácií, dokonca medzinárodného významu (D. Graham, G. Kosice, J. Bartusz, D. Záhoranský a V. Frešo). Za všetkými týmito sochárskymi vstupmi do mesta stojí medzinárodný projekt Verejný priestor inak – Public Art Days. Okrem rôznorodých realizácií v centre mesta, zasiahol boom odhaľovania priestorových realizácií aj sídliská v Košiciach (Dušan Záhoranský, Tomáš Džadoň). V tomto kontexte sa pripravuje Džadoňov veľkorysý projekt, za ktorým stojí celý tím spolupracovníkov (Z. Bodnárová, G. Kisová, B. Šedivá, L. Berberich, P. Fabuš, T. Tokarčík, B. Meluš) a podporovateľov. Ide o výnimočnú realizáciu nebývalej energie, ktorú si odborná verejnosť váži a netrpezlivo očakáva, po dlhom období „šialeností“ v tejto oblasti (česť výnimkám!), relevantnú priestorovú realizáciu súčasného výtvarného umenia priamo pred očami, či skôr nad očami a pre krky verejnosti.
Džadoň pripravuje netradičný pamätník na sídlisku Dargovských hrdinov. V podstate ide o dočasný pamätník, pri ktorom presne nevieme dokedy bude existovať. Pravdupovediac to spochybňuje jeho „pamätníkovosť“. I keď z dejín umenia poznáme pamätníky ako efemérne udalosti (napríklad J. Bartusz a G. Kladek: Svetelná slávnosť, pamätník SNP, Košice, 1974), ale časová ohraničenosť by mala byť komunikovaná a vysvetlená. Limitovaný čas existencie pamätníka by mal byť zrejmý a epilóg by mohol byť súčasťou projektu ako jeho autentická časť. Alebo ide o to etablovať danú myšlienku, otestovať ju a skúsiť predĺžiť životnosť pamätníka? Otázne je čo bude s celou ideou a s danými drevenicami na „živom“ sokli neskôr (autor na nedávnom stretnutí spomínal, že obyvatelia paneláku iniciujú vytvorenie skanzenu „slovenskej dediny“ priamo na sídlisku).
„Vyzdvihnutie“ dreveníc na panelák, určuje hierarchiu staré verzus nové, nejde celkom len o spojenie týchto dvoch historických symbolov v podobe architektúr, ale aj o hierarchické vymedzenie vzťahov medzi dvomi prvkami. S víťazoslávnym piedestálom pre drevenice, respektíve stodoly? Pre Džadoňa je pamätník osobnou záležitosťou, i keď v ňom rezonuje ostalgický pocit viacerých generácií, vrátane tzv. Husákových detí. Hlavne však je osobnou spomienkou na detstvo v Poprade, na rodinu, pôvod a korene, ktorá oslovila dnešnú mladú a strednú generáciu zvyknutú na nomádsky spôsob života, ale zároveň aj tú, ktorá pomocou nových technológií môže sedieť pod borovicou na dvore a byť s kýmkoľvek a kdekoľvek (S. Mikyta) /1. Naozaj musí byť zvláštne vyrastať na sídlisku v paneláku, z ktorého okna máte výhľad na Tatry. Džadoň je jednoducho sídliskový typ s originálnym výhľadom/pohľadom a túto skúsenosť komunikuje ďalej. A to je hlavný kľúč, z ktorého vznikli viaceré Džadoňove práce, preto ľudová verzus paneláková kultúra u mladej generácie a návrat k pôvodným mnohokrát zneužívaným slovenským tradíciám/symbolom. Ale v pamätníku je jedno nóvum, dosť závažné od ostatných jeho „panelákovitých“ prác. Časť pamätníka je „živá“. Sokel podstavec – panelákový dom je reálnym objektom, súčasťou žitej reality. Ostatné jeho sídliskové objekty a inštalácie sú prázdne, majú skôr podobu ruín a cintorínov bez nájomníkov. Svojbytnou časťou monumentu je život nájomníkov, otázne však je ako sa oni sami vyrovnávajú s daným faktom a akým spôsobom sú zaangažovaní, okrem nevyhnutnej fyzickej účasti. V texte o pamätníku sa píše: „Panelák a obyvatelia sa stanú dušou pamätníka.“ /2 A podľa autora budú súčasťou realizačného tímu, doteraz však ostávajú v anonymite takej typickej pre panelákový príbeh. Zrealizovaním pamätníka (vyzdvihnutím zrubových stodôl) pravdepodobne nadobudnú odlišnú úlohu a je možné, že nás prekvapí akú. Práve momenty prekvapenia, živosti, procesuálnosti a nevyspytateľnosti v Džadoňov projekte oslovujú najviac.
Panelákové sídliská na Slovensku sa začali stavať v druhej polovici 50. rokov 20. storočia akoby bez minulosti, na nových priestoroch vyrastali racionálne vytvorené obytné bloky vedľa dedín a centier miest. Predstavovali moderný životný štýl bývania a existencie socialistického človeka a jeho budúcnosti. Častokrát sídlisko susedí s pôvodným prostredím a prechádzkou z betónového mesta sa dostaneme do idylickej dedinky. Nazývame ich starou Dúbravkou, Lamačom, Petržalkou... Džadoň nepriamo reaguje na tento kontext, ale tak, že kráča opačným smerom. Z dediny do mestského sídliska, kam prenáša „stratené“ tradície. Podobne ako nesie na vlastných ramenách svoju matku a otca (Pamätník mame; Pamätník otcovi, 2011). Z môjho pohľadu Pamätník ľudovej kultúry však nenesie závažné znaky „určitej spoločenskej, politickej a kultúrnej zmeny“/3, respektíve si stále kladiem otázku akej? Skôr chápem význam pamätníka ako Džadoňovu osobnú spomienku zaobalenú, či komunikovanú v neurčitej „ideológii“ (narodenie v socíku, vyrastanie v mečiarizme...). Pravdou však je, že ak projekt oslovil viacerých a dočkal sa realizácie, má svojich zástancov, porozumenie a tým pádom i dejinné odôvodnenie.
1. Džadoň, Tomáš: Nárečia súčasného umenia. Písomná časť dizertačnej práce. Vysoká škola výtvarných umení, Bratislava, 2013, nepag.
2. Bez uvedenia editora: Pamätník ľudovej kultúry. Košice, 2013, nepag.
Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.