Robert Bielik je autorom, ktorý tvorí podľa seba, bez ohľadu na to, čo je v súčasnosti aktuálne. Obdivuhodná je jeho tvrdohlavosť, s akou sa vyslovuje pre svoj priamočiary spôsob maľby a a odvaha, s ktorou jednoducho prezentuje svoje postoje.
Robert Bielik obhajuje konzervatívny, realistický spôsob maľby a nástup moderny pokladá za negatívny krok. Sám preferuje realistické zobrazovanie. Jeho tézou je, že umenie sa má páčiť ľuďom a chce maľovať pre ľudí. Nevidí problém v tom, ak sa jeho maľby skutočne ľuďom páčia a predávajú sa. Robert Bielik je rozhodne obľúbeným autorom pre tých konzumentov umenia, ktorí vyhľadávajú jasné obrazy, sú radi „keď je na obraze vidieť, čo tam je.“ V podstate umenie má prinášať krásu do života ľudí – toto presvedčenie má blízko k náhľadom východných filozofií a ezoteriky (zrejme je tu vplyv autorových ciest do Ázie) – mali by sme sa obklopovať pozitívnymi obrazmi a krásou, aby sme sa lepšie cítili, pretože to, čím sa obklopujeme sa nám dostáva reálne do života. Proti tomu nie je možné nič namietať, ale západné umenie sa od prvopočiatku od tejto koncepcie odchyľuje a moderné umenie to zmenilo radikálne – stalo sa nástrojom reflexie a spoločenskej kritiky, jeho cieľom prestalo byť zobrazovanie, ale skúmanie samého seba. Napriek tomu sa nedá namietať proti Bielikovmu názoru, že zahltenie súčasného umenia videami a inštaláciami bolo neprimerané a umenie má mať nejaký zmysel. Jeho kritický postoj k intelektualizácii umenia je takisto oprávnený, stačí si pozrieť mladé súčasné umenie a je jasné, že intelektuálnu konštrukciu je možné nalepiť všade, a nie vždy je oprávnená. Oceňujem úprimnosť v tvorbe Roberta Bielika, hoci nemusím so všetkým súhlasiť.
Robert Bielik plní svoje obrazy oblakmi, zvieratami, anjelskými bytosťami a nevinnými deťmi, ktoré sa iste mnohým ľuďom páčia. (V rozhovoroch autor popisuje napríklad, že sa jeho Zelené zajace v zasneženom lese rýchlo predali na aukcii, ale veľmi sa páčili sestre A. Kusej, samozrejme ďalšie sa našli v ateliéri).1 Treba povedať, že niektoré výjavy pôsobia trochu jednoducho a nasládlo, aj keď to rozhodne má veľmi ďaleko od jednoduchosti a nasládlosti typických gýčiarov, aj abstraktných. Naopak, dosť často je motívom smrť, staroba, melanchólia, smútok, depresie, pominuteľnosť (neviem, či aj tieto obrazy sú také vyhľadávané.)
Obdivovaná dokonalosť autorovho realizmu nie je celkom presvedčivá pri bližšom pohľade. Platí skôr vlastné prehlásenie autora, že sa s maľbou trápi, rukopis nie je celkom uvoľnený a sebaistý. Rozhodne obdivuhodné je aj jeho priznanie, že maľbu nepokladá za veľkú vášeň, poslanie, činnosť, bez ktorej sa nedá byť, ako to prehlasujú zhodne všetci výtvarníci, ale skôr za ťažkú prácu, o ktorej potrebnosti a nevyhnutnosti nie je presvedčený a vlastne stále hľadá jej zmysel.
Robert Bielik nie vždy dodržiava tézu pozitívneho a krásneho obrazu. Aj jeho maľby predstavujú skúmanie samých seba – skúmanie možností výrazových prostriedkov, kombinovanie, privlastňovanie si motívov, iróniu, posun. Časté je absurdné spájanie starej ikonografie s detailami súčasnej doby, z ktorého vzniká ironický komentár dnešného sveta. Takým dielom je aj Aténska škola.
Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.