Tvorba Lucie Nimcovej sa vyznačuje vnútornou konzistentnosťou, jasným zámerom a premysleným spôsobom prezentovania zvolených ideí. Témou autorky sa od počiatku stala pamäť, archeológia miesta a ľudí, ktorí v ňom žijú. Autorka sa vyhýba abstraktným kategóriám, vyberá si celkom konkrétny cieľ. Vo svojej tvorbe reflektuje miesto, kde žije, spoločnosť, v ktorej vyrastala, skúma korene súčasného spôsobu života a nachádza ich v minulosti. Vidí a vizualizuje väzby medzi minulosťou a súčasnosťou, cez svoje diela nám tieto nitky zviditeľňuje, načrtáva komplikované, často nevedomé, skryté prepojenia medzi našimi minulými skúsenosťami a súčasnými postojmi. Vníma teda celkom prirodzené veci a prezentuje ich veľmi jasným, priam atakujúcim spôsobom, lenže zároveň aj veľmi jemne a citlivo, bez odsudzovania, či výsmechu poukazuje na to, čo bolo a na nás, akí sme dnes.
Vo svojej fotografickej tvorbe, videách, inštaláciach sa obracia k našej nedávno skončenej minulosti, analyzuje cez obrazy dobu komunizmu a nachádza jej reziduá, organické a prirodzené pozostatky aj v dnešnej dobe. Ukazuje, že naša prítomnosť je formovaná minulosťou, naše súčasné správanie, my sami sme výsledkom našich skúseností a zážitkov.
Keďže doba komunizmu je u autorky spojená s dobou detstva, jej pohľad, ponorenie sa do minulosti predstavuje často otvorenie čarovného sveta v nevinnosti v tvrdej dobe normalizácie. Ukazuje sa kontrast medzi negatívnym systémom a pozitívnym prežívaním každodenného, ukazuje sa život taký, aký bol, s malými radosťami, ktoré presvetlili dni obyvateľov v bežnej realite, často možno intenzívnejšie ako dnes.
Tvorba Lucie Nimcovej sa vyvíja konštantne, mimo centra, čo jej dáva špecifické kvality, predovšetkým oslobodenie sa od aktuálnych galerijných či kurátorských trendov, ktoré formujú a deformujú niektoré diela a umelcov. Autorka sa prejavuje autenticky, napriek tomu, že jej téma sa stáva aj u iných mladých slovenských autorov populárnou, Nimcová neskĺzava do prázdnej povrchnosti a ľúbivosti. Sama hovorí, že found footage je možné nájsť nekonečné množstvo, ale podstatné je, čo s tým ďalej. Jej tvorba rezonuje v istom zmysle s prístupom Svätopluka Mikytu, či Michala Moravčíka, nejde o ľahkomyselné zbieranie starého, nostalgiu vyvolávajúceho materiálu, ale o skutočné spracovávanie nájdeného, autorský vstup, reflexiu a vyjadrenie konkrétneho posolstva.
Dielo Childhood Dream je rekonštrukciou diela/udalosti z roku 1988 pre MeetFactory Gallery v Prahe. Humenský fotograf Marián Kusík, po poznámke v krčme, že by si za svoje fotografie mohol postaviť dom, keby ich nerozdával zadarmo, z veľkoplošných fotografií skonštruoval plávajúci detský domček. (Adekvátna odpoveď na pragmatické, cez peniaze hodnotiace videnie.) V rámci pravidelnej letnej súťaže o neobvyklé plavidlo, bolo jeho dielo spustené na vodu. Na výrobe/príprave diela sa podieľala celá rodina Nimcová a širší okruh známych, ktorí svojpomocne vyrobili veľkorozmerné fotografie. Celý proces výroby evidentne predstavoval pre samotných aktérov zážitok, spoluúčasť na akcii a mal pre nich väčší význam ako samotná plavba hotového artefaktu. Účastníci našli únik z reality v tvorbe, v nadšenej realizácii niečoho zdanlivo nezmysleného, detinského – detsky nevinného. Dokázali sa oslobodiť celkom sami, ďaleko na periférii, uprostred systému, ktorý sa zdal pevne daný.
Lucia Nimcová si privlastňuje ideu autora, aby odkázala na minulosť a jej pozitíva,
- aby vzdala poctu entuziazmu pôvodných tvorcov diela,
- aby reflektovala vlastný zážitok z detstva,
- aby ukázala, čo sú aj dnes skutočné hodnoty – tvorivosť, radosť, sloboda, ktorú musíme realizovať len my sami a zdanlivá naivita, ktorá dáva životu zmysel.
Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.