Lucia Nimcová sa zaoberá vo svojich dielach prevažne vzťahom spoločnosti k vlastnej minulosti, ale nevyhýba sa ani aktuálnej spoločenskej kritike. Patrí k autorom, ktorí sa neboja zaujať postoj a prostredníctvom svojich diel vyjadruje svoj názor, či už ide o dokumentárnu fotografiu, kde len zachytáva skutočnosť a jej názor je vyjadrený výberom konkrétneho výrezu reality, alebo diela integrujúce rozmanité médiá: fotografiu, found footage v rôznych formách, akciu, kde je jej autorský zásah viditeľnejší.
Zobrazená fotografia je záznamom akcie. Autorka vychádza z tradičného obradu posvätenia jedla na Veľkú noc. Ešte v 20. storočí boli tradície živé a sú zachytená ako autentické, s plným vedomím prežívané obrady. V niektorých lokalitách dokonca ľudia posvätené jedlo následne odniesli na cintorín a nechali na hroboch svojich predkov – čisto pohanský rituál, prežívajúci celé stáročia, podstate posvätený cirkvou. (Myslím, že táto scéna je vo filme Zem spieva.) Prastaré uctievanie si predkov, obetovanie zo svojho v prospech niečoho väčšieho a absolútneho cirkev akceptovala ako hodnotu, takže snaha zabezpečiť si ochranu predkov prostredníctvom darov, aj keď nekresťanská, bola stále živá. Pohanské a kresťanské existovalo v tichej symbióze (aj v mnohých ďalších ľudových obradoch). Pokora a vďačnosť tohto rituálu nie je vlastná dnešnému rýchlemu svetu, kedy väzby k minulému sú ignorované a prítomné ani nemyslí na budúcnosť, hojnosť sa berie ako samozrejmosť.
Lucia Nimcová preberá tento rituál a jeho prostredníctvom ironicky komentuje súčasnú dobu. Kôš nahradil košík zo supermarketu – nalepenie tradičného materiálu, prútia, je odkazom na tradíciu, ku ktorej sa mnohí hlásia len vtedy, keď to je výhodné. Košík naplnený produktami bol posvätený tak ako kedysi. Obrad však stratil svoju duchovnosť, prežívanú naplno ešte pred niekoľkými desaťročiami, zostala len forma. V súčasnosti stále oslavujeme tie isté sviatky, ale neprežívame ich. Väčšina z nich sa stala len príležitosťou nakúpiť v supermarkete a osláviť hojnosť prebytkami jedla, bez vďačnosti za tie dary, úrodu – na to jedlo sme si zarobili a to stačí, kde sa urodilo nás nezaujíma... Bez skutočného uvedomenia si zmyslu sviatočného obratu, bez vnímania súvislostí z obradu zostáva len paródia, ako to viditeľne ukazuje absurdný prútený nákupný vozík.
Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.