Posledná individuálna výstava Igora Ondruša na jeseň 2009 ukázala, že sa autor zacyklil v niekoľkých témach a neposúva sa ďalej. Pornografických slečien bolo na výstave priveľa a nedosahovali úroveň diel spred niekoľkých rokov, keď každá maľba prinášala kritiku zabehaných spoločenských mechanizmov a konzumu. Šlo asi o prechodný útlm, pretože autor odvtedy nachádza aj iné, nové témy, čoraz častejšie aj s veľmi konkrétnym spoločenským obsahom – komentárom aktuálneho, vyjadrením osobného.
Diela Igora Ondruša vyzerajú jednoducho a na prvý pohľad možno (na mnoho ľudí) pôsobia primitívne. Igor Ondruš pracuje najčastejšie s realistickým vyjadrovaním, ale v niektorých dielach následne výjav znejasňuje čiarovými zásahmi, kedy je realizmus nakoniec potlačený – v starších dielach sa dotýka až abstrakcie. Igor Ondruš čerpá vo svojej maľbe z rôznych vizuálnych zdrojov súčasnosti, predovšetkým z obrázkových časopisov pre ženy a tých pre mužov. Autor si prepožičiava „ikonografické“ vzory z populárnych médií – klasické pózy vyretušovaných modeliek a ich dokonalých pekných tváričiek. Prevzaté vzory však používa voľne podľa svojej potreby, pre dosiahnutie želaného efektu, ktorý, ak je autor vo forme, nesie v sebe značnú dávku sarkazmu a kritiky.
Nová, zatiaľ neuzatvorená, séria diel Igora Ondruša je venovaná konkrétnym osobám z radov kunsthistorikov. Autor s jemnou iróniou pristupuje k vážnej vede a osobám, ktoré ju pre neho reprezentujú. Už názvy diel sú ironickým odkazom na predmet kunsthistórie - obrazy a ich kontexty, ich posolstvá. Autor si prepožičiava klasické témy a notorickým scénam dejín umenia dáva nový obsah, s konkrétnymi ľuďmi. Kráľovná zo Sáby sa zmenila na Kráľovnu zo Sogy a spodobuje konkrétnu osobu a jej vplyv (v očiach autora). Autor sa zároveň pri zobrazovaní veľkej moci osoby vyberajúcej obrazy na predaj neubránil vlastným fantáziam, (čo sa u neho dalo čakať, v tomto smere mu slovenská kunsthistória ponúkne veľa námetov, keďže ju tvoria hlavne ženy.) Autor v tomto prípade upozorňuje na fakt, že zdanlivo objektívnu vedu, vraj objektívny výber, určujú vždy konkrétne osoby, na konkrétnych miestach, s osobnými postojmi a preferenciami. Kráľovná zo Sogy v nekonečnej uličke vztýčených obrazov má skutočnú moc a dôvod pre úsmev. Jej sebavedomá pozícia vzbudzuje rešpekt, treba si držať odstup, pretože rozhoduje o všetkom, a len vo fantázii kradmou rukou je možné sa jej dotknúť. (Tak ako aj ostatných vedúcich žien slovenských umenovedných inštitúcií.) Napriek ironickému vyzneniu, má spodobenie Kráľovny zo Sogy aj adoračný charakter, skrytý v pozadí zostáva skutočný obdiv autora.
Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.