Toto dielo Štefana Papča v sebe nesie zhustenú esenciu celej jeho tvorby. Je tu prítomná práca s priestorom, modifikovanie reality, previazanie života a diela, osobné zdieľanie vlastnej skúsenosti, symbolický odkaz. Navyše tento raz si Papčo okrem prírody (hôr) privlastňuje už existujúce dielo, do ktorého intervenuje svojím zásahom. Priznáva, že jeho tvorba nevisí vo vzduchoprázdne, komunikuje s minulým a pridáva vlastné.
Štefan Papčo vychádza z konkrétneho reálneho prírodného prostredia, to sa stáva „hmotou“, z ktorej modeluje prostredie virtuálne, zhustené do nového priestoru, formy. Tým sa stáva odkaz hôr naliehavejším, diváka priamo atakuje, zvolená forma ho pohlcuje, vťahuje. Autor s nami zdieľa svoje osobné zážitky, treba zdôrazniť, že veľmi intímne, keď nám odhaľuje horolezecký svet, plnohodnotné prežívanie lezenia je osobná hlboká skúsenosť. Možno z toho dôvodu môžu byť Papčove diela aj nepochopené, pretože nie je v jeho moci nám konkrétny zážitok sprostredkovať absolútne, ostáva tu priestor pre diváka a jeho schopnosť empatie. Autor nezvolil „použité“ lezecké cesty náhodne, vybral tie s názvami, ktoré znejú metaforicky a trocha pri nich mrazí. Sú to cesty, ktoré sa dotýkajú vášní, života a smrti, Papčo tak nastavuje zrkadlo samotnému divákovi a pýta sa, či je jeho život dostatočne intenzívny, prežitý naplno (vášnivo) a pokorou (pred životom samotným a smrťou).
Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.