Slovenský mýtus je dielo s viacnásobným privlastnením, citáciou diel iných autorov, ako je to pre Veroniku Rónaiovú typické. Autorka zobrazuje (privlastňuje si) reálnu výstavu, do ktorej vstupuje samozrejme vlastným videním. Obraz vniká na základe určitej manipulácie skutočnosti, aj keď vyzerá absolútne realisticky. Inštalovaním obrazu na pôde GJK vnikla možnosť použiť dielo Jána Koniarka zo zbierok galérie, bolo umiestnené pred maľbou zobrazujúcou toto dielo. Vzniká zdvojenie, absurdný dialóg, spojenie reality a reprodukovanej reality, ktorá je vlastne tiež realitou – novou realitou obrazu, originálnej maľby, tak ako je Koniarkov Oráč reálnou sochou. Veronika Rónaiová kladie práve tieto otázky: čo je skutočnosť? Čo je fikcia? Navyše vlastná maľba a požičané dielo boli spojené do priestorovej inštalácie, a zároveň jej obraz znázorňuje inú inštaláciu, ďalší priestor.... Vzniká sieť komplikovaných priestorových a významových vzťahov, ktoré nekončia. Aj samotná reprodukcia tohto diela je len pokračovaním otázok – tam už je všetko reprodukovanie zdvojené.....
Samozrejme nejde len o vizuálnu hru - skúmanie hraníc reality či možností vnímania, ale aj o obsah - samotnú tému Rónaiovej diela. Autorka zaujíma svoj postoj ku konkrétnej výstave, k autorom slovenskej moderny, ku galériám – zbierkotvorným inštitúciám, minulosti aj súčasnosti. Významy sú v jej diele navrstvené tak ako je ich vidno v jeho forme – a zostáva priestor pre diváka, aby ich hľadal.
Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.