Problémom Džuppovej malieb je ch nečitateľnosť na monitore, ich plošnosť a štylizácia sa stáva maximálnou, jednotlivé vrstvy nečitateľné a celé dielo ploché. Keďže ostatné obrazy som všetky videla naživo, pociťujem iné pôsobenie tejto reprodukcie.
Dielo je však typickým šifrovaným denníkovým záznamom autorky. Napriek jasným motívom, nie je jasné, čo sa v obraze presne deje. Čudné zoskupenie banalít a postavy nie je dovysvetlené ani komentárom, ktorý je súčasťou obrazu. Je potrebné zodpovedať otázky: čo znamenajú orechy, čo znamenajú gamatky, čo znamená ikonka, dlážka, fragment postavy? To je pre každého človeka iné, iné asociácie, a je možné len hádať, čo znamenajú dotyčné veci pre samotnú autorku. Ako to súvisí s horúčkou a rúhaním, je tiež nepochopiteľné, ale možno nie je dôležité všetko vedieť a všetkému rozumieť, ale vedieť všetko precítiť.
Džuppovej spôsob zaznamenávania každodennej reality je blízky spôsobu Svätopluka Mikytu, aj u neho je každá kresba skôr súborom otázok ako odpovedí.
Jarmila Džuppová je najvýraznejšou žiačkou Vladimíra Popoviča, hoci - samozrejme - u neho neštudovala. „Nevysvetľuj obraz – nebude ti rozumeno. Predtuchu treba vypočuť. Zabudnite na perspektívu a anatómiu nechajte medikom. Keď vás budú obdivovať pre remeselnú zručnosť, niečo zásadné vám uniklo. Pracuj tak, aby si OBRAZ mohol v ktorejkoľvek fáze zanechať (môže ťa prejsť auto.) Maľovanie nie sú konské dostihy, strhané kone končia v guláši. (….) Nepotláčajte EMÓCIE – ochoriete.“ (z rukopisných poznámok V. Popoviča, in: Jablonská, B. : Deja vu, Popovič 2000 – 2010, Danubiana 2010) To najvýraznejšie spoločné mladej autorky s Popovičom je príbehovosť a emocionalita, absolútny osobný (intímny) vklad autora a denníkový záznam.
Jarmila Džuppová rozpráva príbehy, sú ukryté v obrazoch. Jej obrazy sú poznámky z denníka, podobne ako Popovič sa nevyhýba slovnému komentáru priamo v diele – čo u nej konkrétne znamená na stenu vedľa diela, alebo na zadnú stranu obrazu, len málokedy je to priamo v obraze ako to je u Popoviča. Napriek tomu má jej komentár pre dielo zásadný význam – často by obraz bez neho vôbec nebol pochopený – jej príbehy sú totiž v obraze zakliate. Bez jej komentáru ťažko odhaliť, aký presný význam (pre ňu osobne) má napríklad bazén.... Po šifrovanej denníkovej poznámke, je to jasné, ak si človek vie celý príbeh domyslieť – ale možno aj tak neuhádne, pretože ani jej komentáre neodhaľujú príbeh celý, divák môže pátrať, otvoriť svoju fantáziu, pretože podobne ako Popovič, Džuppová sa vyjadruje skôr básnicky, jedným veršom, ktorý je len možným kľúčom k príbehu. Poppovič je priamočiarejší, obrazy zdanlivo čitateľnejšie, aj keď to zase môže byť len zdanie – aj jeho príbehy sú mnohovrstevnaté a štruktúrované. Divák môže podľahnúť ilúzii, že rozumie tým perám, ženám a alejám, ale v skutočnosti len tuší, osobný zážitok autora zostáva ukrytý.
Tým, že Džuppovej obrazy sú intímnymi zápiskami, sú aj veľmi emocionálne, napriek istej spoločnej črte s Popovičom, je jasné, že Džuppová je jemnejšia, „ženskejšia“, v tom je evidentný rozdiel od Popovičovho plnokrvného vyjadrovania. Džuppová je skôr plachá a tomu zodpovedá aj forma. Napriek silnej subjektivite, mnohé Džuppovej obrazy sa dotýkajú toho aktuálneho – ekológie, konzumu, straty pamäte, developerskej arognacie, sú obhajobou tradícií, sentimentálneho vzťahu k rezíduám minulosti, k starým veciam, ktoré majú svoju pamäť a hodnotu.
Formálne samozrejme nie je možné Popoviča a Džuppovú porovnávať, snáď jedine v podobnom spôsobe tvorenia vrstiev v obraze – nie je podstatné len to, čo je na povrchu. Aj tu mnohé osvetľujú Džuppovej poznámky – úvahy o kresbe, ktorá presvitá cez všetky vrstvy, či postup, ako vznikla „Klavírová čerň“ - je jasné, že nejde o akryl hodený na plátno (Bez znevažovania akrylu – práve jednoduché veci sú najťažšie, preto vyžadujú veľkú sústredenosť a nie instantný prístup „ľahko a veľké“.) Džuppová si vyvinula vlastné technologické postupy a ako podklad preferuje napríklad sololit, pre kvality, ktoré v ňom objavila...(Znova viac vysvetlia jej vlastné úvahy o sololite ako o útržku papiera..."Na to, aby ste boli umelcom vám stačia papierové sáčky z obchodu a ceruzka." Popovič pri autorskom výklade k výstave Milenky, Kressling Gallery, jún 2011) Výsledkom navrstvenia farby je maximálna plošnosť – hĺbku zabezpečí spomínaná ukrytá kresba, alebo hĺbka intenzity farby.... Vrstvenie v obraze je samozrejme viditeľné len naživo.
Podobne ako Popovič pôsobí Džuppová v konečnom dôsledku zdanlivo naivne –obaja, rôznym spôsobom, rozdielnym technologickým postupom, dochádzajú v konečnom diele k maximálnej bezprostrednosti. U Popoviča je to spôsobené komixovým spôsobom vyjadrovania, u Džuppovej jej vlastný spôsob štylizácie – realitu deformuje podľa vlastného subjektívneho videnia. Výrazovo sú samozrejme obaja autori absolútne vzdialení – spoločné je skôr myšlienkové východisko, podhubie – Popovič je šaman a Džuppová čarodejnica, ich poslaním je odhaľovať ukryté, zviditeľňovať neviditeľné , nachádzať nekonečno v jedinom detaile, ukazovať čaro zdanlivej banality. („Nezabúdam, že som potencionálny šaman. Nič viac – nič menej. Šťastím je ponoriť sa do obrazu.“ In: z rukopisných poznámok V. Popoviča, in: Jablonská, B. : Deja vu, Popovič 2000 – 2010, Danubiana 2010)
Samozrejme k tomu každý môže zaujať vlastný postoj – istého výtvarného kritika som počula sa vysloviť, že „Popovičova maľba je ako keď sa niekto vy- a nevie, čo s tým“, čo je samozrejme legitímny názor, bližší rozbor obsahu aj formy však hovorí aj niečo iné. To je aj u Džuppovej to najpodstatnejšie – obsah v súčasnej bezobsahovej maľbe je ojedinelý a nová netypická forma takisto – či to je trvalé, nie je možné dnes posúdiť, všetko bude overené časom, rovnako ruže a iné kvety. („Keď ide o kvalitu, ide často o moc. A moc je, ako je známe, slepá: slepá k novému, novovymyslenému, novovytvorenému, novonájdennému.“ Heinrich, Ch: Qualität in Zeiten des Ueberflusses, in: Was ist gute Kunst?) Džuppová je veľmi mladá autorka, takže nie je možné posúdiť, kam dospeje, či sa nevyčerpá – tematicky iste nie, na to je príliž vnímavá na detaily každodennosti, na čaro banality, ale je možné sa pýtať, kam sa bude posúvať vo výraze, keďže veľmi skoro našla svoje vlastné technologické postupy, ktorých sa tvrdohlavo drží a môže naraziť na ich hranice.
Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.