Perspektívna mladá výtvarníčka Vlasta Žáková, zdá sa, stojí dnes na rázcestí svojich, ani nie tak tvorivých alebo štýlových, ale skôr koncepčných úvah. Podobne ako mnohí predstavitelia jej generácie, a nezáleží či ide o bratislavskú či košickú vlnu nového umenia po roku 2002/2003, ktorí dosiahli ohromnú ofenzívu návratu závesného obrazu na mapu našich dejín umenia, musí dokázať nadstaviť nad svoju doterajšiu tvorbu. Tú totiž možno formálne stále považovať za valenčne spätú s obdobím štúdia autorky.
V texte k výstave Nulté roky... som napísal, že košické prostredie nebolo počas štúdií tejto silnej skupiny výtvarníkov nejak extra kultúrne inšpirujúce – hýbateľom bol ich mladistvý hlad pokoriť hranice avantgardistických umení (naštartovaný ich profesorom Jurajom Bartuszom) a snaha ukázať bratislavským konkurentom, že aj za podstatne menších vynaložených prostriedkov sa dá robiť kvalitné umenie. Hlavným stimulom bolo teda spoločnestvo študentov, a nie je preto náhodou, že sa objavuje v tvorbe viacerých z nich aj ako samostatná téma.
Myslím, že možno povedať, že tému študentskej bohémy zvládla najkomplexnejšie práve Žáková – jej séria medailónov, šitých podľa spoločných fotografických momentiek je práve procesom výroby akoby znovuodžitá. A o málo neskoršie mäkké plastiky, punkovo-gotické mrazivo cynické a tým kontrastné k inak jemnej a decentnej osobe autorky ukazovali dobre zvolenú cestu ďalej – nostalgiu (ku ktorej sa, mimochodom, nikto z jej rovesníkov neodvážil) a smútok z deštrukcie, ktoré možno metaforicky obrátiť na jednotlivca či celé toto romantické spoločenstvo.
Lenže študentská bohéma skončila. Viacerí aktéri Žákovej obrazov (ju samotnú nevynímajúc) sú dnes už tridsiatnici, navyše uznávané osobnosti domácej umeleckej scény. Adresnosť (a v pozitívnom zmysle drzosť) študentských prác strieda snaha o trvalejšie formulácie a tu pociťujem u Žákovej prvý tvrdý náraz. Nechcem týmto povedať, že by jej scénografické inštalácie mäkkých plastík boli málo efektné, alebo neproduktívne. Naopak, práca s dramatickým efektom a v určitej miere tiež pátosom (čo sú stratégie využívané napríklad Pavlínou Fichta Čiernou či Mirou Gáberovou) v našom prostredí od čias Ivana Štěpána dosť chýbali. Mám však pocit, že Žáková viac stavia na celkovom dojme, než na zmysle jednotlivých komponentov, že výsledná spektakulárnosť potláča koncept, ktorý mäkká plastika, ako a priori kritická umelecká forma („ženského“, anti-bronzového, zjemnelého atď. sochárskeho materiálu) implikuje. Netreba pripomínať, že aj celok takýchto environmentov neurčitosťou (necielenosťou) jeho „stavebných“ zložiek značne trpí. Isto je pod tým okrem iného podpísaný fakt, že v prípade šitého (vyšívaného) diela, nezávislo či ide o obraz alebo sochu, nemožno žiadnu jednotlivosť považovať za gesto v zmysle rýchleho „ťahu“ či „úderu“ umelca: jednoducho, v šitom diele je pracnosť jeho výroby vo výraze neustále prítomná a pripomínaná. Preto tá nevyhnutnosť významu, dokonca možno hierarchie každej z častí.
Tak ako pri maliaroch existuje riziko slepej uličky nekonečných variácií úspešnej témy, tak v prípade Žákovej obrazov existuje riziko dekorativizmu. Považujem autorku za veľmi serióznu, preto si myslím, že nájde spôsob ako a kam z tejto križovatky vykročiť. Štýl, ktorý u nás reprezentuje totiž nemá žiadnych konkurentov, čo ju môže v zmysle záväzku blokovať, no na druhej strane ide o výhodu solitéra, ktorú rozhodne nemá každý.
Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.