Richard Gregor
Poznámka k Jankovičovým sklám (v spolupráci s Palom Machom)

Jankovičov exkurz ku sklu je u nás v mnohom ojedinelý. Pre sochársku tvorbu úplne neplatí to, čo pre umelecké stratégie súčasného umenia, ktorého forma sa môže od diela k dielu v závislosti na jeho dramaturgii alebo skladbe meniť. Pri soche ide spravidla o dlhodobejšie rozhodnutie, ktoré môže mať nielen zásadný dopad na úspech či neúspech riešení jednotlivých diel, ale dokonca (v pozitívnom i negatívnom zmysle) aj pokračujúci vplyv na následujúcu tvorbu daného autora.

Treba si tu uvedomiť, že sklo, podobne ako šperk, keramika, textil (menej už drevo) sú v našich dejinách umenia vnímané tak trochu cez prsty, z optiky voľného umenia ako druhotné. Spravidla sa im priznáva status dekoratívneho či užitého remesla. Hoci sa v každej technike sa z času na čas podarí niektorému zo solitérov prienik do „vysokého umenia“, zo širšieho hľadiska sú to obvykle len výnimky potvrdzujúce pravidlo. (Od najsúčasnejších autorov spomeňme textilné obrazy Vlasty Žákovej, špecifické šperky Jána Sajkalu, op-artové sklá Ašota Haasa, či už trochu starší exkurz Svätopluka Mikytu do keramiky, na ktorý nedávno nadviazal Ján Triaška.) Otázka, odkiaľ pramení takto postavený hierarchický model našich umeleckých dejín je, pochopiteľne, na širšiu debatu.

Podstatou Jankovičovho kroku spred dvoch-troch rokov je materiálový experiment, snaha nájsť, resp. objaviť a ovládnuť ďalšie vyjadrovacie zázemie pre svoj jasne kodifikovaný a rokmi preverený výtvarný jazyk. Zároveň išlo o možnosť vyskúšať preňho nový, zložitými postupmi charekteristický technologický rámec. Možno to tak nevyzerá, ale v podstate sa jednalo o celkom riskantný a tým odvážny ťah. Bol úspešný, a tak dnes môže, okrem iného, tým vnímavejším spomedzi mladých umelcov poslúžiť ako príklad toho, že premyslený zámer si v princípe môže podrobiť aj zdanlivo opozitný technologický poriadok, nielen sa jednorazovo podariť.

Okrem odkazu k staršej Jankovičovej práci so šperkom, pragmaticky ovplyvnený nutnosťou minimalizovať formu, sa tu ponúka principiálne prirovnanie ku keramickým sochám Rudolfa Uhra z jeho neskorého obdobia. Vieme, že Uher sa pre prácu s hlinou rozhodol pod vplyvom situácie (predovšetkým z dôvodu oslabenia chorobou), no ako píše Zuzana Bartošová v knihe Sochár Rudolf Uher (2001) išlo o prácu s „jedným z tradičných materiálov (...) ku ktorým mal vždy hlboký vzťah.“ (s.71) Možno je to pre Jankoviča materiálovosť, možno sochárske svetlo, ktoré v sklenom prevedení dosiahlo nielen na povrch jeho sploštených figúr, ale až do ich vnútra, čo ho k práci so sklom zlákalo. Naviac netreba zabúdať na jeho autorskú filozofiu, že akákoľvek podoba udržania diskurzu sochárstva (monumentálneho trojdimenzionálneho umenia) v praxi je dobrá a v dnešnej kríze média užitočná, dokonca bez ohľadu na zvolený materiál.

Faktom však je, že si tento cyklus žiada svoje pokračovanie, doslova návraty, ktoré zhodnotia, alebo aj prehodnotia dosiahnuté. Aby táto ojedinelá séria sklených prác nezostala chvíľkovým experimentom, ale dostala šancu vydať zo seba maximum.