Módne sa používa termín subverzívny, čiže podvratný, ale v tomto Tittlovom kritickom diele je úplne namieste. Možno aj v širšom rámci jeho tvorby.Tittel má v sebe niečo z konceptualistu kollerovského typu – silno vypestovanú nechuť k autoritám a inštitúciám. Na rozdiel od Kollera, ktorý sa navzdory svojej relativizácii štruktúram okolo seba poddal a poddával, Tittel im vytrvalo vzdoruje – to preto na scéne je, a zároveň aj nie je prítomný. Povedal by som, že je dobrovoľne v normalizačnej karanténe – zjavuje sa len sporadicky, v tradičnej zostave XYZ, inokedy v konfrontácii s najrôznejšími umelcami, niekedy aj outsidermi. Jeho umelecké vyjadrenie je silno zaobalené vrstvami symbolov, alebo, ešte viac, tušených pseudo-symbolov (znakov, ktoré máme tendenciu za symboly považovať), čo samozrejme sťažuje akúkoľvek interpretáciu, no na druhej strane pôsobí ako veľká výzva v kontexte dnešnej „dravej“ vizuality. Asi je dôležité si uvedomiť spojnicu, ktorá sa sa týka všetkých mladých umelcov, vstúpiacich na scénu v prvej polovici 90. rokov. Ich príchyľnosť k medzinárodným aspektom umenia nebola väčšia, alebo menšia, než dnes – len mala inú kvalitu. Tou kvalitou je viera v univerzálnu misiu umeleckého diela, viera v skonštruovateľnosť viacvrstvovej štruktúry, ktorá túto univerzalitu zabezpečí. Od tohto aspektu väčšina autorov ku koncu 90. rokov upustila, ale určité rezíduá badať v ich tvorbe dodnes (Vargová, Németh, Ondák, Kovačovský, Čierny, Gavula a ďalší). Vyzerá to, že Dve ruky sú premostením časového úseku, na ktorý Tittel nazerá čisto ironicky – od svojej promócie a získanie diplomu z rúk rektora a profesora Jozefa Jankoviča po akcentovanie svojej osamotenej prítomnosti v prázdnej miestnosti (bližšie neurčenej) galérie, v ktorej smeruje svetlo na stenu a symbolicky si napráva hodinky na ruke. Gesto ruky na novšej fotke kopíruje gesto Jankovičovej ruky z promócie, a túto štylizáciu, či lepšie, sebaprojekciu podporuje nastavenie Tittlovej postavy sprava doľava. Zvláštne je, ako idylicky starší zo záberov pôsobí – práve v jeho idylickosti sa skrýva prerod bežnej fotky na historickú fotografiu, kde sledujeme slávne/dôležité/dejinné osobnosti pri kľúčovom úkone. Niekomu to môže pripadať ako mystifikácia, mne to príde skôr ako zaujímavý, a pre Tittela príznačný, viacnásobný konštrukt vzťahov vo vnútri svojho diela – výsledkom čoho je, minimálnou formou daný, znepokojivý efekt, ktorý Tittela isto veľmi teší.