Maľbám Lucie Dovičákovej náležia prívlastky provokujúce a podvratné, keďže autorka rozhodne oplýva talentom trefne pomenovať vybranú skutočnosť a dodať jej osobitú pointu. Tá nemusí byť až tak prekvapivou, keď si uvedomíme, že situácie, ktoré výtvarníčka spracováva, nám môžu byť (i dôverne) blízke, ibaže by sme nikdy nepoužili, resp. zdráhali sa použiť, optiku jej videnia a súvislosti, v akých ich vníma a transformuje ich cez ne. Viac im chýba ako náleží elegancia maliarskeho rukopisu, vyvažuje ju však jadrný, razantný a netaktizujúci spôsob vyjadrenia a sebareferenčný prístup, v nedávnej minulosti viac očividný, dnes menej nápadný, avšak stále prítomný a sofistikovaný. Odráža sa v dielach, v ktorých sprostredkúva zažité skúsenosti, ale aj odpozorované situácie, vo všeobecnosti sa dotýkajúce mikrosveta - keďže referujú o intimite a súkromí, ženy či dievčaťa. Priliehavejším je uviesť ženských „hrdiniek“, pretože okrem zobrazení, paradoxne radikálnym introspektívnym spôsobom komunikujúcich jej osobné skúsenosti, sa v nich objavuje aj žena z histórie (napr. viktoriánsky typ ponúkajúci širšiu paletu interpretačných možností), vamp, no i „obyčajnejšia“ - manželka, matka, dokonca dôchodkyňa, ale aj mytologická bytosť. Autorka tematizuje ženské modely a ich správanie, no nie cez rodový pohľad, naopak jej maľby stoja bokom od tejto kategorizácie, kvôli odstupu a irónii a najmä neintelektuálnemu prístupu výtvarníčky, hoci formálne (zobrazovaním nahého tela, ženskej sexuality a expresívnou ikonografiou) by mohli korešpondovať s feministickým modelom umenia. Autorkina naturálne poňatá Diana, odťažitá od tradičného modelu - bytosti predovšetkým ušľachtilej, provokatívnym spôsobom nanovo formuluje i do iných súvislostí posúva jej typické charakteristiky. Mytologická funkcia – ochrankyňa prírody je autorkou prekódovaná do hyperbolizovaného zobrazenia lesnej strážkyne s patričnými zvieracími „pomocníkmi“, a plodnosť, ďalší z atribútov, je prítomný v preexponovanej póze jej nahého tela. Hlavná charakteristika Diany – bohyňa lovu je však v Dovičákovej podaní dvojznačná: hoci je viac než isté, že jej vykreslenie ako živočíšne silnej postavy ju bude situovať do pozície lovkyne, súčasne by ju prejavujúca sa sexuálna agresia mohla zradne doviesť aj do role ulovenej.