Jana Kapelová je mladá umelkyňa, ktorá skúma a kriticky reflektuje sociálne, kultúrne a s nimi súvisiace politické fenomény súčasnej slovenskej spoločnosti. Tento rys jej akcií, kolaboratívnych a participatívnych projektov a videí sa od doby, keď vstúpila na umeleckú scénu stáva stále zreteľnejší a súvisí s jej angažovaním sa v občianskych iniciatívach zameraných na zmenu mocenského a inštitucionálneho statusu quo, ktorý vládne v rôznych sférach umenia a kultúry. Napriek tejto charakteristike, jej práce nie je možné uchopiť len cez aspekt aktivizmu, pretože jej tvorba je zložitejšie štrukturovaná a to rovnako z hľadiska spektra tém, ktoré spracúva (od kauzy neúspešných pokusov o zriadenie Kunsthalle na Slovensku až po problematiku tzv. voľného pracovného času) ako aj použitých stratégií, kde sa aktivistické nátlakové akcie a inštitucionálna kritika strieda s exaktnejšími výskumnými metódami a živými performanciami. Prvé práce, ktoré vznikli ešte počas vysokoškolského štúdia autorka zahrnula pod spoločný názov Na vlastnú zodpovednosť (2006). Išlo o videozáznam živých performancií, ktoré realizovala vo verejnom priestore často v situáciách, ktoré pre ňu predstavovali istú fyzickú námahu, či dokonca riziko (Ekonómia zážitku, Test sirén). Iný typ riskantnej činnosti nájdeme vo videách, ktoré nasnímala skrytou kamerou na Ministerstve kultúry, keď sa snažila presvedčiť úradníkov, aby splnili jej na prvý pohľad absurdnú požiadavku poupratovať ministrovu kanceláriu (Ako to funguje, Počkajte si, kým pán minister odíde, 2006). Na tento typ inštitucionálnej kritiky nadväzuje väčšia skupina diel, ktoré vznikali ako paralelná umelecká reflexia tých občianskych protestných aktivít, na ktorých reálne participovala, často v pozícií jednej z iniciátoriek a spoluorganizátoriek (protesty proti osadeniu sochy Svätopluka na Bratislavskom hrade, 2010; iniciatíva Dvadsať rokov od Nežnej neprebehlo, 2010; Petícia proti návrhu na odvolanie riaditeľa Galérie Jána Koniarka v Trnave, 2011 a pod.). Modelovým príkladom, na ktorom sa dá ukázať prečo (a ako) sa jej občianska angažovanosť v istom okamihu mení na aktivity na poli umenia, sú práce reflektujúce pätnásť rokov trvajúci boj odbornej verejnosti o zriadenie inštitúcie typu Kunsthalle na Slovensku. Jana Kapelová sa ako občianska aktivistka na tomto procese intenzívne zúčastňovala od roku 2010 ako spoluzakladateľka iniciatívy Dvadsať rokov od Nežnej neprebehlo až do januára 2012, kedy sa s fatálnym neúspechom skončila činnosť pracovnej skupiny, ktorej bola súčasťou, a ktorú ku kauze Kunsthalle zriadil vtedajší minister kultúry. Prvé dve práce vznikli v roku 2011 ako na seba nadväzujúce projekty. Východiskom prvého bola manipulovaná tlač Pohľad z okna, ktorá ponúkala simulovaný pohľad z okna budovy Ministerstva kultúry situovanej na Nám. SNP v Bratislave na Dom umenia sídliaci v rovnakej lokalite, pričom na priečelie tejto budovy, ktorá bola od začiatku kauzy vytipovaná ako možné sídlo novej inštitúcie autorka umiestnila názov KUNSTHALLE. Projekt vznikol ako podpora reálne prebiehajúcej občianskej aktivity v okamihu, keď v komunikácii s ministrom zlyhávali logické argumenty. V tejto situácii autorka cielene volila umelecké prostriedky, ktoré jej umožnili pracovať s nadsádzkou a alternovať tlak na ministra prostredníctvom inteligentného humoru a irónie. Autorská tlač Pohľad z okna sa neskôr stala súčasťou participatívneho mailartového projektu Túžba po Kunsthalle (2011). Kapelová ju zaradila do série ôsmych pohľadníc, na ktorých boli vyobrazené diela ďalších slovenských umelcov a kurátorov, ktorí vo svojej tvorbe reflektovali priamo kauzu slovenskej Kunsthalle (Blažej Baláž: WART 4/07, 2007; Erik Binder: Kunsthalle, 2007; Anton Čierny a Richard Gregor: TransKUNSTHALLE 2001; Patrik Kovačovský: Projekt „Kunsthalle“ pre Bratislavu, 2006-2009), alebo sa dotýkali širšieho problému neexistencie múzea súčasného umenia (Roman Ondák: List, 2003; Michal Murin: Múzeum súčasného umenia v signatúre, 2003, 2009; Ján Vasilko: Múzeum súčasného umenia v horách, 2010). Každá z 3200 distribuovaných pohľadníc bola adresovaná ministrovi kultúry spolu s textom „Vážený pán Krajcer, vstúpte do dejín ako minister, ktorý zriadil Kunsthalle!“. Vzhľadom na to, že projekt mal reálny cieľ – posilniť tlak odbornej verejnosti na ministra pri jeho rozhodovaní v tejto kauze, autorka jednotlivé pohľadnice umiestnila nielen do väčšiny slovenských galérii, kde ich mohli návštevníci podpísať a poslať na ministerstvo, ale prostredníctvom najpopulárnejšej sociálnej siete facebook informovala o možnosti participovať na tejto mesiac trvajúcej udalosti aj širšiu verejnosť (30. 9. – 31. 10. 2011). Realizácii projektu predchádzalo vyhľadávanie a dokumentovanie diel slovenských umelcov s tematikou Kunsthalle, čo je de facto metóda spojená so základným kunsthistorickým výskumom. Vďaka nej sa osem umeleckých diel, ktoré vznikli v rozpätí rokov 2003 – 2012 stalo dôležitým exaktným dôkazom toho, že „túžba po Kunsthalle“ nie je len ad hoc reakciou na aktuálnu situáciu roku 2012, ale aj obecnejším symptómom dlhodobej nekompatibility medzi inštitucionálnou mocou a reálnymi potrebami umeleckej obce. Záverečným projektom bola videoinštalácia s názvom Kunsthalle – súhrnná správa o stave ustanovizne (2011–2012), ktorá nevznikala, ako dve predchádzajúce práce paralelne s reálnym vývojom kauzy Kusnthalle, ale bola vytvorená ex post, ako epilóg k pätnásť rokov trvajúcemu neúspešnému úsiliu. V projekte, ktorý bol súčasťou jej dizertačnej práce (školiteľka: doc. akad. soch. Anna Daučíková, Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave, 2012), necháva autorka vypovedať osemnásť protagonistov, ktorí sa angažovali v rôznych etapách vývoja tejto kauzy na oboch stranách barikády, či už v pozícii občianskych a profesijných aktivistov, ministerských úradníkov s rozhodovacími kompetenciami alebo v úlohe zdanlivo neutrálnych členov nespočetných ministerstvom zriadených expertných skupín. Metodologickým východiskom bola orálna história založená na zázname autentických výpovedí, ktoré autorka s jednotlivými respondentmi nahrala vo svojom ateliéri. I keď počas nahrávania kládla interviewovaným navádzajúce otázky, v konečnom dôsledku zaujala pozíciu neutrálneho poslucháča rešpektujúceho legitímne právo každého na svoju vlastnú verziu príbehu (táto podoba rozhovorov je dostupná na https://www.youtube.com/watch?v=S5ZddNH_XV0 a https://sites.google.com/site/dvadsatrokovodneznej/rozne/fakty/kauzy/kunsthalle). V druhej, postprodukčnej fáze Kapelová pozíciu nezainteresovaného pozorovateľa opustila a nasnímaný materiál zostrihala tak, že prostredníctvom vybraných fragmentov jednotlivých výpovedí zinscenovala mnohohlasný prehovor, ktorý mal formálne znaky dialógu ale vo svojej podstate bol osemnásťkrát zopakovaným monológom. Práca vytvorená ako vizuálne atraktívna veľkorozmerná šesťkanálová projekcia vyvolávala v divákovi pocit frustrácie z nemožnosti uchopiť jadro problému a dostať odpoveď na otázku prečo desaťročia trvajúca kauza nebola doteraz vyriešená. Napriek tomu, že občiansky aktivizmus Jany Kapelovej a celej skupiny podobne konajúcich občanov priniesol len neisté výsledky (podľa ministra kultúry má Kunsthalle vzniknúť v Dome umenia v Bratislave k 1. januáru 2014), tri analyzované práce sú ukážkou fungujúceho prepojenia medzi reálnou spoločenskou angažovanosťou a aktivistickým umením, pretože autorke sa podarilo preklenúť vnútorný rozpor, do ktorého osídiel sa zamotávajú viacerí aktivistickí umelci, keď sa utiekajú k umeleckej autonómii svojich diel aby ospravedlnili pasivitu vo vzťahu ku konkrétnym problémom reálneho života a umeleckej komunity. Toto nebezpečenstvo si autorka plne uvedomuje a sama tvorbu, ktorá „neprekročí fyzické a mentálne hranice zóny bezpečia, nevstúpi do otvoreného konfliktu“ považuje za „ateliérový aktivizmus“ (KUNSTHALLE súhrnná správa o stave ustanovizne, dizertačná práca, VŠVU, s. 66). Identický prístup zvolila autorka aj pri angažovaní sa v protestoch proti mocenským prejavom lokálnych politikov (Something Wrong, 2009, zrkadlová fólia, billboard pre Billboartgallery, Galéria J. Koniarka, Trnava).
Inú skupinu tvoria diela, v ktorých autorka skúma rôzne sociálne fenomény. V rokoch 2008 – 2013 realizovala performanciu Ak by ste mali čas, našli by ste si čas?, v ktorej na bratislavskom autobusovom nástupišti, imitujúc praktiky príslušníkov sekty Svedkov Jehovových ponúkala, s nulovým záujmom verejnosti, časopisy o súčasnom umení. Z roku 2011 je projekt Voľný pracovný čas deklarovaný ako autorský výskum zameraný na vyhľadávanie takých prejavov tvorivej ľudskej činnosti, ktoré vznikali v rámci pracovného času, ale nie ako výsledok pracovnej činnosti. Kapelová sa oprela o teóriu tzv. parochne Michela de Certau (The Practice of Everyday Life, 1974), kde je parochňa metaforou masky, ktorú zamestnanec využíva na oklamanie svojho zamestnávateľa, aby čas, v ktorom má produkovať zisk pre firmu mohol využiť pre aktivity, ktoré mu prinášajú vlastné potešenie. Spoločne so zozbieranými výsledkami tejto často bizarnej činnosti (papierové modely architektonických objektov, veľkonočné kraslice, manipulované autoportréty, ale aj básne, texty piesní a pod.) autorka prezentovala rozšírené popisky, kde boli zverejnené biografické informácie o tvorcovi (jeho zamestnanie, vek, prípadne meno) ako aj história a genéza jeho/jej tvorivej záľuby. Divákom tak ponúkla zaujímavú sociologickú sondu, ktorá vypovedá o možných príčinách subverzívneho konania zamestnancov a to v škále od potreby vymaniť sa z nastaveného pracovného stereotypu, až po vyplnenie prestojov v práci, alebo zahnanie nudy. Zaujímavé sú aj relácie medzi voľnočasovou činnosťou a pracovnými nástrojmi uplatňovanými v zamestnaní. Na jednej strane je historik píšuci krátke autorské texty, na druhej letecká mechanička vyrábajúca kraslice. Opačný pohľad na problém sebarealizácie, prinášajú dva projekty vytvorené spoločne s Magdalénou Kuchtovou. V oboch prípadoch je v centre pozornosti fenomén nudy, teoreticky rámcovaný úvahami mladého švédskeho filozofa Larsa Svendsena. Vo videu Nuda a zmysel (2010) je ukázaná situácia, keď sa čas vlečie a nuda je chápaná ako ničnerobenie. Ide o hodinový záznam taxikára čakajúceho na zákazníkov, ktorý je konfrontovaný s citátom zo Svendsenovej knihy Filozofia nudy. Situácia (2012) bol kolektívny event pripravený pre Performance group Miry Gáberovej, v ktorom išlo o umelo navodenú situáciu a pokus o jej spoločné prežívanie. V performancii Moja pamäť je zrkadlo, na ktoré mi dýchli (2012) je silná túžba po sebarealizácii prezentovaná prostredníctvom autentického príbehu autorkinej matky Heleny Kapelovej (nar. 1955), ktorá sa cez intenzívny záujem o literatúru a recitátorstvo, ktoré jej otvorili nový spôsob sebarealizácie prepracovala od mechanickej práci robotníčky pri sústruhu k mimoškolskej práci s učňovskou mládežou. Spoločný projekt matky a dcéry, kde autorka – dcéra deklamuje pred divákmi podľa matkiných inštrukcií jej životný príbeh (text beží paralelne na videu) bol prvýkrát prezentovaný v rámci výstavy Arteterapia. V tomto kontexte by sme mohli terapiu umením priradiť nielen k príbehu matky, ktorá akceptujúc dobové ideologické limity 70. rokov minulého storočia nachádza v recitácii poézie svoje osobné naplnenie, ale aj k príbehu dcéry, ktorá prostredníctvom umenia skúma spoločenské a historické determinanty tejto ľudskej potreby, ktorá je podľa amerického psychológa Abrahama Maslowa na vrchole hierarchickej pyramídy.
Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.