R. Bielik patrí medzi najdiskutovanejších ale aj najkontroverznejších maliarov súčasnej slovenskej výtvarnej scény. Jeho diela sú nie raz, a to bez diskusií, zaradené medzi jednoznačné gýče. Bravúrna maliarska technika, remeselná zručnosti akoby vyháňala myšlienku, či zložitejší maliarsky koncept z tejto tvorby. Neokonzervativizmus R. Bielika sa na prvý pohľad opiera o klasické médium maľby, o figurálnu realistickú maľbu. Takto realizované naratívne olejomaľby sú kladne hodnotené najmä milovníkmi zrozumiteľného a krásne namaľovaného diela. Na druhej strane sú odmietané tými, ktorí preferujú súčasný jazyk výtvarného umenia. Napriek mnohým kontroverziám, ktoré predstavujú plátna tohto autora aj pre mňa, nie je možné poprieť uplatňovanie oveľa zložitejšieho výtvarného jazyka, ako sa to nám javí na prvý a povrchný pohľad. Najmä témy z kresťanskej a antickej kultúry obsahujú mnohé posuny, ktoré spochybňujú tradičný pohľad na dielo. Aj v prípade Aténskej školy sa dostávame veľmi ďaleko od pôvodného umeleckého toposu, naše zneistenie je ešte prehĺbené ďalšími prepojeniami na frekventované kultúrne kódy a zrazu sa nachádzame vo fiktívnom svete Bielika s nespočetnými citátmi, reinterpretáciami, s prelínajúcimi sa vizuálnymi a kultúrnymi odkazmi. V konečnom dôsledku nechýba ani irónia: nahé mužské telá nahradzujúce Grácie, kompozičné apropriácie, atď. Rovnako nechýba ani aktivátor nekonvenčného čítania: náramkové hodiny a kniha s čiarovým kódom na obálke, frekventované odkazy Bielika na súčasnosť.
Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.