Tvorbu Otisa Lauberta možno spoznávať viacerými spôsobmi. Cez publikované diela, návštevou jeho ateliéru (ktorá nie je samozrejmosťou), alebo prostredníctvom samostatných či kolektívnych výstav, ktorých sa v posledných rokoch konalo niekoľko (Zvláštny výber, Dom umenia, Bratislava, 2011; Odtiaľ pochádzam, Horehronské múzeum, Brezno, 2012; Štyri ročné obdobia, Galéria 19, Bratislava, 2012; Umenie ducha, jezuitská kaplnka, Piešťany, 2013). Žiadna z autorových výstav nekopíruje tú predchádzajúcu a zrejme aj preto ich diváci so zvedavosťou očakávajú. Laubertovym špecifikom je spomínaný ateliér, depozit a múzeum v jednom. Je depozitom diel, ale aj starostlivo zhromažďovaných a zbieraných predmetov rôzneho typu a pôvodu, ktoré sa dielami (možno) iba stanú, resp. nimi už sú, ak ako otvorené umelecké dielo či ako múzeum vnímame celý ateliér. U Otisa je ťažké hovoriť o minulej a súčasnej tvorbe, pretože zo svojho ateliéru často vynesie na svetlo aj diela, ktoré zatiaľ neprezentoval, a často ani nikomu neukázal. Z hľadiska komunikácie s divákom a ich reflexie sa preto stávajú novými i diela, ktoré sú staršieho dáta. Ukázala to aj štvorica jeho výstav Štyri ročné obdobia v Galérii 19 (kurátorská spolupráca Marián Meško), z ktorých hneď v prvej pod názvom Zaváraniny siahol po svojich študentských a raných kresbách, ktoré iba málokto poznal. Ďalším Otisovym zdrojom je jeho denník, ktorý si dlhodobo vedie a kam si zapisuje svoje idey a koncepty. Mnohé z nich ostávajú na papieri, z ktorého príležitostne ožívajú ich často náročnou materializáciou pri príležitosti výstav, kedy sa jeho ateliér mení na remeselnú dielňu. Niektoré diela tak majú dva dátumy: dátum vzniku konceptu a dátum jeho (nie vždy nevyhnutnej) realizácie. Na ďalšej zo spomínaných výstav, pomenovanej s typicky Laubertovskou viacvýznamovosťou a iróniou Už mi došlo čo mi došlo, takto predstavil jeden zo svojich obľúbených tematických celkov - poštové umenie. Popri starších objektoch a kolážach, ktoré spájajú jeho ready-mades spojené s poštovou témou, predstavil aj tie najčerstvejšie, keďže jednotlivé tematické celky svojej tvorby neuzatvára a kontinuálne v nich pokračuje. Na najnovšiu tvorbu, prezentovanú najmä prostredníctvom kolekcie spontánnych komorných ceruzkových kresieb, sa zamerala posledná zo štvorice výstav Nové ovocie.
Nie každé zverejnenie diel je však v autorovej réžii. Nedávno sa v súvislosti s jeho menom na internete objavil súbor niekoľkých desiatok dobových fotografií približujúcich atmosféru kolektívneho happeningu uvedeného pod názvom Podhradie z roku 1965, ktorý doteraz nebol publikovaný (
http://www.flickr.com/photos/97035860@N04/sets/72157634613601928/). Inicioval ho Jiří „Pirko“ Šťastný z Prahy a zverejnil ju fotograf Pavol Blažo, ktorý ju dokumentoval. V spomienkach Pavla Blaža sa Jiří Šťastný vyhlasoval za „misionára od Milana Knížáka z Prahy“. Jeho „posolstvá“ o akčnom umení v Amerike nenachádzali pochopenie u študentov Vysokej školy výtvarných umení a preto komunikoval najmä so študentami Strednej školy umeleckého priemyslu (SŠUP). Leitmotívom celej akcie mala byť účasť Allena Ginsberga, ktorý bol v tom čase v Bratislave na pozvanie členov skupiny Osamelí Bežci (Ivan Štrpka, Ivan Laučík, Peter Repka). Jeho pobyt monitorovala ŠtB a nezúčastnil sa jej. Akcia sa niesla v príbuznom duchu ako pouličné happeningy Milana Knížáka v uliciach Prahy (napr. Aktuálna prechádzka po Novom svete s rôznymi nečakanými situáciami alebo Demonštrácii jedného, vyzývajúca k participácii náhodných okoloidúcich, obe z roku 1964). Podľa spomienok Otisa Lauberta sa bratislavský happening konal v marci 1965 ako spontánna prechádzka spred (v tom čase ešte existujúcej) židovskej synagógy na Rybnom námestí v Bratislave pod Bratislavský hrad. Zúčastnilo sa ho niekoľko desiatok študentov umenia prevažne zo SŠUP a jej absolventov. Okrem Lauberta, ktorý bol v poslednom ročníku, napr. Blažena Kostolná, Veronika Podmaková, Zora Rampáková, Ľudmila Rampáková, František Maličký a Jan Sekal, oblečený do popísaného bieleho plášťa, ako prejav sympatií k anarchistickému hnutiu Provo. Akcia mala charakter série spontánnych reakcií a eventov reagujúcich na zanikajúce Podhradie (napr. prenášanie a deštrukcia starého nábytku z asanovaných domov, event Otisa Lauberta vystupujúceho v roli mučeného Krista priviazaného o strom a korunovaného tŕňovou korunou, ukončenie akcie v podnájme jedného z účastníkov pri pravoslávnom kostole sv. Mikuláša pri Bratislavskom hrade). Napriek tomu, že väčšina účastníkov v tej dobe nemala znalosti o akčnom umení, zrejme na podnet organizátora J. Šťastného počas akcie rozvinuli transparent s autentickým nápisom (aj s gramatickou chybou) „Prvý slovenský heapning“. Otis Laubert v akcii nevystupuje v roli iniciátora, ale aktívneho účastníka, (ako vyplynulo z rozhovoru s ním) a dokumentujú to aj fotografie, na ktorých je Otis ako performer v roli Krista (v ktorej sa, aj vďaka svojmu imidžu, predstavil aj neskôr, vo fotografických interpretáciách diel z histórie umenia Vladimíra Kordoša a ich maliarskych posunoch Veroniky Rónaiovej).
Zverejnenie akcie, ktorá zatiaľ nebola dostatočne zdokumentovaná ukázalo, že v súkromných archívoch sa stále nachádzajú aj nepoznané a neprebádané zdroje, ktoré na svoje objavenie ešte iba čakajú. Môžu nám priniesť nové prekvapenia, podobne ako Otis Laubert a jeho tvorba.
október 2013
Daniela Čarná
Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.