Pre Dorotu Sadovskú (1973) sú výstavné príležitosti výzvou k reflexii vlastnej tvorby, jej posunom, sebainterpretáciám a citáciám. Ostáva verná princípom a motívom svojej tvorby, no prehodnocuje ich v nových významových, priestorových a mediálnych presahoch a súvislostiach. Prvá z trojice jej samostatných prezentácií v tomto roku sa konala v Roman Fecik Gallery v Bratislave, pod názvom Veľká láska, malý príbeh (kurátorka Katarína Bajcurová, repríza na Slovenskom inštitúte v Prahe). Obraz vystupujúci zo steny, pozmeňujúci naše vnímanie priestoru a vzťah k nemu je téma, ktorej možnosti autorka s obľubou testuje (zaoberala sa ňou aj vo svojej dizertačnej práci). Tentoraz, a nie po prvýkrát, ho umiestnila na strop. Návštevník tak vstupuje do zdanlivo prázdnej miestnosti, ktorá sa naplní až po pohľade hore, (ktorým nás odkazuje na jej portréty so zaklonenými hlavami), na poletujúcu inštaláciu nebesko-pozemských zívajúcich, počúvajúcich či diskutujúcich belasých mužov - anjelov na štvorcových plátnach, s núkajúcou sa analógiou k Wendersovmu filmu Nebo nad Berlínom. „Erbovou“ témou svätcov bola zastúpená aj na kolektívnych výstavách Krv v Slovenskej národnej galérii (2012, kurátor Dušan Buran), inštalačne citujúc skoršiu výstavu v Galérii Priestor V žltej krabici (1999) a na výstave Oltáre súčasnosti – súčasné oltáre v Turčianskej galérii v Martine (2012, kurátorka Lucia Miklošková). Aktuálne „svojich“ svätých predstavuje na výstave Sacral Elementum II v Galérii umelcov Spiša (kurátorky Lucia Benická, Kamila Paceková).
Druhá Sadovskej prezentácia Spätosť, realizovaná počas leta, prekryla fasádu výškovej budovy - veže Ringsturm vo Viedni, v rámci šiesteho pokračovania umeleckého projektu Wiener Städtischen Versicherungsverein. Svojou monumentalitou je protipólom intímnych inštalácií malieb inštalovaných v interiéroch a príspevkom k uvažovaniu o existencii diela vo verejnom priestore a jeho pôsobení v ňom. Poňala ju, povedané jej vlastnými slovami ako „objatie strohej architektúry, ktorú neustále obteká čulý pohyb reálnych ľudí, áut, rieky...“ (www.sadovska.sk). Sadovská aktualizovala symboliku troch grácií, tancujúcich žien prepojených rukami, v perspektívnej skratke obopínajúcich budovu, so symbolickými odkazmi na dávanie, prijímanie a opätovanie darov, troch štádií lásky – Castitas, Pulchritudo, Amor, či vzťahov medzi štátmi a národmi.
Poslednú symboliku autorka rozvinula na paralelnej, tretej výstave Národná identita v Galérii umenia v Nových Zámkoch, reagujúc aj na pamäť miesta a jeho blízkosť hraníc s Maďarskom (kurátorka Helena Markusková). Je autorským poeticko-politickým komentárom, v ktorom pracuje s pojmom národnej identity a s ním spájanými stereotypmi prostredníctvom vlajok (s odkazom k výstave Otisa Lauberta Vlajkonoš si zobral kartografku, ktorá sa konala v tých istých priestoroch v r. 2007). Siluety troch žien v symbolických národných farbách jednotlivých krajín, s rôzne interpretovateľnými gestami priateľstva, súdržnosti, ale aj súboja a rivality, spája s farebným monochrómnym podkladom zástavy naznačujúcim problematické vnútorné či vonkajšie vzťahy danej krajiny, ktorých symbolickým spojením naznačuje možné východiská (napr. Maďarsko (na modrej Slovenska); Slovensko (na zelenej Maďarska); Nemecko (na čistej bielej); Česko (na čiernej Nemecka); Anglicko (na oranžovej protestantov) a i.).
Aktuálne prezentácie tvorby Doroty Sadovskej, ktoré sme v texte stručne mapovali, dokumentujú autorkinu aktívnu výstavnú činnosť. Svoju tvorbu dokáže osviežiť novými riešeniami a uhlami pohľadu. Bude zaujímavé sledovať, čo prinesú jej ďalšie projekty a pripravovaná výstava Živé šaty v Turčianskej galérii v Martine (kurátorka Lucia Miklošková), ktorá ambiciózne sľubuje ukázať ju „v novom kontexte, v akom prezentovaná doposiaľ ešte nebola“ (www.muzeum.sk).
august 2013
Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.