Lucia Dovičáková kdesi napísala: „Maľba je pre mňa výzvou, pretože neviem, či ju dám“. V tejto úprimne vyslovenej vete je povedané takmer všetko, čo robí Luciu Dovičákovou tou „Luciou Dovičákovou“, ktorú poznáme z jej obrazov. Neistotu strieda s temperamentom, pochybnosti s istotou a hanblivosť s extravaganciou. Je šťastím, že svojho Dr. Jekylla a Mr Hydea neskrýva v podvedomí svojho bytia, ale necháva zápasiť pred našimi očami. Zápasiť? Nie tak doslova, lebo pre Luciu Dovičákovú nie je problém vziať na seba masku zlého dievčaťa, aby ju neskôr koketne odložila a odhalila svoju milú tváričku. Možno v maľbe Diana platí všetko tu napísané „do slova a do písmena“. Diana, rímska bohyňa lovu, má čo robiť, aby zastavila rozbehnuté psy s hrozivo vycerenými zubami. Avšak, výraz jej tváre a pohľad jej zvádzajúcich očí prezrádza iné zámery tejto vášnivej lovkyne. Chce sa mi povedať, že psy spútané jej vrkočmi sú metaforou „ stráženej vášne do vzdialenosti vlastného vrkoča“, lebo ďalej, to môže bolieť. Koľké to vedia, a nedajú si povedať...
Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.