Ursula Maria Probst

Rozorvané objatia: nie sme na documente pätnásť, sme na lumbung jedna!

Ilona Németh: Plávajúce záhrady (Záhrada budúcnosti, Liečivá záhrada), 2011 – 2022, documenta fifteen: OFF-Biennale Budapest, Bootsverleih Ahoi, Kassel, foto: Frank Sperling

„Make friends not art.“ Takto znie jeden zo sloganov umeleckého kolektívu ruangrupa z Indonézie, ktorý na základe rozhodnutia medzinárodného poradného zboru v zložení Frances Morris, Amar Kanwar, Philippe Pirotte, Elvira Dynagani Ose, Ute Meta Bauer, Jochen Volz, Charles Esche a Gabi Ngcobo prevzal umelecký dohľad nad documentou pätnásť. Stalo sa vôbec po prvýkrát, že takúto veľkú výstavu kurátoruje celý kolektív umelcov a umelkýň (Iswanto Hartono, Reza Afisina, farid rakun, Ade Darmawan, Mirwan Andan, Ajeng Nurul Aini, Indra Ameng, Daniella Fitria Praptono, Julia Sarisetiati). Skutočnosť, že sa od čias Okwui Enwezora po rokoch opäť dostali k slovu kurátori nepochádzajúci z Európy, vyvolala veľké očakávania. Vzbudilo to nádej, že globálny juh v umeleckom svete konečne dostane primeraný priestor a s ním aj platforma pre udržateľnú transformáciu do dnešného dňa zanedbávaných otázok ohľadom dekolonizácie a protestu proti súčasným vládnucim kapitalistickým a patriarchálnym štruktúram. Ruangrupa, ktorá vznikla v dôsledku liberalizácie Indonézie po skončení Suhartovho autokratického režimu v roku 2000, od samého začiatku svojej existencie presadzuje antihierarchické a demokratické metódy a prostredníctvom výstav, festivalov, publikácií a rozhlasových staníc podporuje rozvoj nedostatočných profesionálnych umeleckých štruktúr v Indonézii. Ruangrupa pôsobí mimo trhu s umením a vybudovala alternatívny „Ekosistem“ založený na networkingu s inými kolektívmi a zúčastnila sa na medzinárodných výstavách, ako sú Bienále Gwangju, Bienále v Istanbule a Singapurské bienále. V jej ponímaní „Ekosistem“ predstavuje ekosystém, územie, na ktorom žijú rastliny, zvieratá a ľudia vo vzájomných komplexných vzťahoch. Systém skúmajúci pravidlá ekologického spolunažívania vytvorila v spolupráci s botaničkami a botanikmi a obyvateľmi Kasselu umelkyňa Ilona Németh, ktorú oslovila OFF-Biennale Budapest, ktorú zas ako kolektívnu organizáciu pozvala documenta. V projekte Floating Gardens (2011 – 2022) navrhla Ilona Németh liečivú záhradu budúcnosti, ktorá pláva na dvoch rovnako veľkých umelých ostrovoch na rieke Fulda a na ktorej miestni záhradkári pestujú bylinky a bio zeleninu. Tomuto modelu živého ekosystému sa podarila symbióza populácie tvorenej regionálnymi rastlinami, ktoré čistia zem od toxických látok.

Tohtoročná documenta je úplne iná, jej základ netvoria témy, ale sedem základných hodnôt, ktoré charakterizujú lumbung: lokálne ukotvenie, humor, štedrosť, nezávislosť, transparentnosť, šetrnosť a regenerácia. Vo svojom politickom jadre lumbung zahŕňa interakciu kultúry a hospodárstva a vo svojom pôvodnom význame označuje poľnohospodársku tradíciu dedín a architektúru ryžových stodôl, v ktorých farmári skladovali prebytok svojej úrody. Lumbung pre ruangrupu predstavuje ústredný bod jej kurátorskej práce, ktorej efekt má byť dlhodobý a založený na spolupráci, solidarite, udržateľnosti, prerozdelení zdrojov a odstraňovaní nerovnosti. Jej práca s lumbungom zahŕňa tri siete, ktoré si kladú za cieľ fungovať ako trvalé platformy: lumbung inter-local, Kassel Ekosistem a lumbung Indonézia. Obavy, že by ruangrupa mohla úplne rozložiť západný koncept umenia, sa nenaplnili. Artefakty sú stále súčasťou documenty.

Do megaprojektu documenta pätnásť, ktorý vystavuje na 32 miestach, sa zapojilo viac ako 1 500 umelkýň/umelcov a aktivistiek/aktivistov, pôsobiacich predovšetkým ako kolektívy, kultúrne organizácie alebo archívy: *Foundationclass*Collective, Another Roadmap Africa Cluster (ARAC), Asia Art Archive, Baan Noor, Collaborative Arts and Culture, Black Quantum Futurism, Boloho, Britto Arts Trust, Centre d'Art Waza, Chimurenga, Fafswag, Gudskul, Ikkibawikrrr, Inland, Keleketla! Library, La Intermundial Holobiente. Spoločná tvorba je základnou charakteristikou lumbungu, ktorý poskytuje akúsi inventúru alebo prierez kolektívnych praktík, ktoré by v zmysle ekologickej udržateľnosti mohli udávať smer aj ďalšiemu vývoju umenia. Už pred otvorením výstavy sa lumbungská komunita začala stretávať s kasselskou mestskou spoločnosťou a jej rôznymi komunitami v ruruHaus na námestí Fridericanum Platz a na iných miestach aj s „Ekosistémami“ umelcov a umelkýň a vytvárala tak spoločné impulzy pre trvalo udržateľné zmeny. S týmto cieľom boli zriadené špeciálne pracovné skupiny, ako napríklad Galéria lumbung, Kiosk lumbung, lumbung.space a Rádio lumbung.

Práve pre koncentráciu dôležitých tendencií a perspektív sa documenta dodnes považuje za jednu z najvýznamnejších veľkých výstav súčasného umenia. To, aká veľká je potreba využívať súčasné umenie ako platformu na diskurz, a zároveň to, ako veľmi na to chýbajú a aké náročné je nájsť či vyvinúť vhodné spôsoby a jazykové prostriedky, ukazuje nekonečný rozruch okolo údajnej antisemitskej rétoriky documenty pätnásť. Documenta si od začiatku svojej existencie zakladá na veľkej miere umeleckej slobody, ktorú teraz ohrozujú pretrvávajúce obvinenia z antisemitizmu. Sloboda umenia je však jedným z najdôležitejších základných práv v Nemeckom spolkovom práve, ktoré treba chrániť, a to aj v ťažkých časoch. Zodpovednosť v tejto veci majú aj médiá, ktoré sa však tejto téme v relevantnom spravodajstve nevenujú.

Nhà Sàn Collective, Nguyen Phuong Linh & Truon Que Chi: Mangrovová jabloň, 2022, Stadtmuseum, Kassel, foto: Nils Klinger

Niekoľko týždňov pred otvorením výstavy boli v anonymnom blogovom príspevku na webovej stránke Bündnis gegen Antisemitismus Kassel (Aliancia proti antisemitizmu Kassel) vznesené obvinenia z antisemitizmu voči palestínskemu umeleckému kolektívu The Question of Funding. Obvinený bol z podpory kultúrneho bojkotu Izraela, ktorý bol publikovaný v časopise Die Zeit a ktorý prevzali a následne šírili časopisy Spiegel, FAZ a Süddeutsche. Hoci už predchádzajúce diskusie ukázali, aký dôležitý je otvorený dialóg, avizované kolo rozhovorov We need to talk, ktoré bolo ohlásené už v máji, sa neuskutočnilo. To vyvolalo rozruch a polemiky. Vo všeobecnosti tak vyvstáva otázka, ako sa vysporiadať s tým, keď hostiteľská krajina, v tomto prípade Nemecko, presadzuje politickú doktrínu – právo Izraela na existenciu je súčasťou nemeckého národného záujmu – a keď palestínski umelci zúčastňujúci sa na výstave spochybňujú existenčné právo Izraela. Aká komplexná je táto otázka, ukazuje aj skutočnosť, že od samotného vzniku Izraela z úst mnohých židovských politikov/političiek a intelektuálov/intelektuálok zaznieva požiadavka na vznik dvoch štátov, k čomu však dodnes nedošlo, ako aj kritika strašných podmienok v táboroch, v ktorých Palestínčania žijú, a v neposlednom rade to, že protiizraelské vyhlásenia sú výsledkom diskriminačnej politiky Izraela. Médiá príliš unáhlene siahajú po chytľavom výraze antisemitizmus, ktoré znemožňuje vydávať akékoľvek kritické vyhlásenia.

Tlačová konferencia documenty pätnásť, ktorá sa konala 15. júna 2022 na štadióne Auestadion v Kasseli, sa niesla v znamení oslavy radosti zo života a vitality. Jedným z vrcholov podujatia bolo vystúpenie lumbungského umelca Agusa Nur Amal PMTOH, ktorý za pomoci obrazovky z farebne namaľovaného kartónu a vtipného pôsobivého spevu v štýle karaoke vyzval prítomné umelkyne/umelcov, političky/politikov a novinárky/novinárov, aby pre ochranu klímy urobili viac. Na základe predchádzajúcich skúseností zo spolupráce so školami pracoval s deťmi priamo v teréne a verejne apeluje na to, aby sme sa detí viac pýtali na ich názor. Zástupcovia ruangrupy, vtedajšia výkonná riaditeľka documenty Sabina Schormannová (ktorej zmluva bola predčasne ukončená 16. júla 2022 v dôsledku verejného tlaku) a rovnako vedenie mesta zastúpené primátorom Christianom Gesellem vyjadrili súhlasné stanovisko a krátkou reakciou odmietli akékoľvek obvinenia z antisemitizmu. Mnohí z 1 500 umelkýň/umelcov a kolektívov boli na konferencii prítomní a štadiónom sa ozýval búrlivý potlesk. Sotva niekto z prítomných tušil, že sa v tej chvíli začalo odrátavanie k škandálu, ktorý mal naplno vypuknúť o pár dní neskôr na oficiálnom otvorení documenty kvôli satirickým karikatúram People’s Justice indonézskeho umeleckého kolektívu Taring Padi. Je naozaj obdivuhodné, ako rýchlo došlo na základe nesprávneho pochopenia pôvodného zámeru plagátu k odsúdeniu v nemeckom prostredí, ktoré je vzhľadom na svoju nacistickú minulosť na antisemitské obrazy vysoko citlivé. Skutočnosť je však taká, že plagát bol pôvodne súčasťou kampane proti militarizmu a násiliu a vystavovaný bol už v rôznych kontextoch. Je všeobecne známe a bolo to už prepierané naprieč všetkými médiami, že monumentálny transparent, ktorý je zároveň veľkometrážnym obrazom znázorňujúcim množstvo dejov, elementov a postáv (a ktorý bol vystavený na viditeľnom mieste pred Fridericanum a ktorý neskôr na tlak politikov a verejnosti museli demontovať), zobrazuje karikatúru ortodoxného Žida s cigarou a symbolom SS na klobúku, ako aj ďalšiu postavu s prasacou tvárou, ktorá má prilbu s nápisom Mossad a okolo krku červenú šatku s Dávidovou hviezdou. Na pozadí vlastnej nacistickej zločineckej minulosti za pomoci neustáleho rozoberania v médiách a politike došlo k fixácii na tieto dve karikatúrne postavy, ktoré samy osebe na transparente vôbec nedominovali. V jednostranne ladenej diskusii o antisemitizme sa však zabudlo detailnejšie prihliadať na kontext, v ktorom toto dielo vzniklo. Podľa umeleckého kolektívu Taring Padi nebol antisemitizmus v Indonézii v čase vzniku diela pred dvadsiatimi rokmi vôbec témou. Transparent vznikol ako odstrašujúca výpoveď pri vyrovnávaní sa s hrôzostrašnou históriou Suhartovho režimu, ktorý podporovali Spojené štáty a štát Izrael. V tomto smere transparent funguje ako index fašistickej tyranie, ktorého súčasťou boli holokaust a nacizmus. Kritiku nedbanlivého zaobchádzania s antisemitskou symbolikou, hoci aj z neznalosti, však treba brať vážne. Namiesto uvažovania o kontexte tvorby People’s Justice, ako to bolo aj v prípade izraelských intelektuálov, prišlo príliš rýchle rozhodnutie o odstránení plagátu. Ako vo svojom facebookovom príspevku napísal umelec Dan Perjovschi, ktorý pre documentu pripravoval priebežne noviny, aj nemecký fejtón forsíroval spravodajstvo, ktoré umelcov a umelkyne documenty umlčal, prípadne im vôbec nedal priestor na vyjadrenie.

Fridskul Common Library, Fridericianum, Kassel, foto: Victoria Tomaschko

Médiá búrlivo reagovali titulkami ako Táto documenta sa zapíše do histórie ako antisemitistická šou (Berliner Zeitung, 28. júla 2022) alebo Na hrane (Zeit, 29. júla 2022), keď sa opätovne objavili obvinenia, že kresby v brožúre Presence des Femmes od umelca Burhana Karkoutlyho obsahujú antisemitské obrazy. Brožúra je súčasťou projektu Archives des luttes de femmes en Algèrie, ktorý dokumentuje históriu alžírskeho ženského hnutia a ženskej mobilizácie. Táto nezávislá iniciatíva, ktorú založila antropologička a výskumníčka Awl Haouati ako reakciu na veľké masové nepokoje (Hirak) v Alžírsku v roku 2019 a ku ktorej sa pridala aj výskumníčka Saadia Gacem a fotografka a archivárka Lydiu Saidi, poskytuje materiál aktivistov a aktivistiek a ženských združení v diaspóre. Pokus nového obchodného riaditeľa documenty Alexandra Farenholtza poukázať na skutočnosť, že predsa aj prokuratúra aj documenta po preskúmaní dospeli k záveru, že nejde o prípad hanobenia židovských osôb, nebol úspešný. Vivrátila to reakcia šéfa vzdelávacej inštitúcie Anne Frank Meron Mendela, ktorá obsahovala množstvo protiargumentov. Opäť sa rozprúdila očierňujúca kampaň proti documente a hrozilo, že dôjde k jej predčasnému ukončeniu. To sa nateraz nestalo, no faktom ostáva, že na documente čoraz väčší priestor dostáva politika. Akcionári documenty v neustálom úsilí o obmedzenie škôd nakoniec vydali tlačovú správu, v ktorej uznali zlyhanie kontextualizácie a dali jasne najavo, že kresby nie sú vystavovanými umeleckými dielami, ale archívny materiál, hoci aj ten by mal podliehať kontrole v súvislosti s antisemitskými odkazmi, a preto boli kresby z výstavy odstránené a vznikla odborná komisia, ktorá má celú problematiku odborne posúdiť.

Ako značka stojí výstava documenta tiež pod tlakom kvót. Do polovice jej 100-dňového trvania navštívilo 32 výstavných miest a diela viac ako 1 500 umelcov doposiaľ 410 000 návštevníkov (na documenta 14 to bolo 445 000 návštevníkov). Enormne vysoká je účasť študentov, na školských vychádzkach a workshopoch pre školy sa zúčastnilo už viac ako 25 000 študentiek a študentov. V súlade s hodnotami lumbungu – štedrosti a solidarity sa predalo 3 000 vstupeniek solidárnosti (zakúpením jedného lístka je poskytnutý jeden voľný lístok ďalšej osobe). 70 % návštevníkov documenty pochádza z Nemecka a 30 % zo zahraničia. Obzvlášť populárny je program Meydan, odohrávajúci sa na námestí alebo v parku počas troch víkendov trvania documenty.

Naša prehliadka nezačína v centre, v mestskom múzeu Fridericianum, ani vo veľkej hale documenty, ani v barokovom Aueparku, v múzeu Ottoneum, v priestoroch bývalej hlavnej stanice Kulturbahnhof, v Mestskom múzeu, v Múzeu sepulkrálnej kultúry alebo v podchode Frankfurter Straße/Fünffensterstraße ani výstavou Grimmwelt Kassel, ale začína pozdĺž rieky Fulda, ktorá sa tiež stala výstavným miestom documenty, konkrétne v požičovni lodí Ahoi (kde sa nachádza už spomínaný ekosystém Ilony Németh) a v časti, kde sa nachádza rondel. Podľa ruangrupy bol výber miest organický, tak to bolo aj s ulicou Hafenstraße 76, ktorá sa nachádza v tesnej blízkosti ďalších mestských štvrtí vo východnej časti mesta Kassel, konkrétne štvrte Bettenhausen, Unterneustadt, krytej plavárne Hallenbad Ost, Námestia nemeckej jednoty alebo Kostola sv. Kunigundy. Hoci ruangrupa nebola prvá, čo výstavu preniesla mimo klasických výstavných miest, jej úsilie o decentralizáciu rozšírilo dejisko documenty pätnásť ešte viac do mestských častí, ktorých panorámu charakterizujú prázdne továrne moderného priemyslu zo 60. a 70. rokov.

Rôzne medzinárodné umelecké iniciatívy sa stretávajú v Hübnerovom areáli. Jatwangi Art Factory využíva ložiská hliny z indonézskej Majalengky ako zdroj pre svoju umeleckú a zvukovú produkciu, a tým posilňuje kolektívnu identitu regiónu. So svojím projektom Kota Terakota zdieľajú priestor s Trampoline House, ktorý bojuje za práva utečencov z Dánska, ako aj s tanečným, divadelným a umeleckým festivalom sur le Niger v Ségou/západná Afrika. Ide o kultúrny projekt, ktorý sa venuje miestnym ekonomikám a svojimi aktivitami sa usiluje o spomalenie migrácie mladých umelcov a umelkýň do hlavného mesta Bamako. So všetkými zúčastnenými skupinami bol vypracovaný spoločný harmonogram využitia priestorov na workshopy a javiskové podujatia. Filipínska umelkyňa, filmárka a aktivistka za ľudské práva Kiri Dalena tu predstavuje svoju 5-kanálovú videoinštaláciu Pila, Pila (Lines) (2002), ktorá ukazuje, ako ľudia počas korony a tvrdého lockdownu vo filipínskom hlavnom meste Manila stáli kvôli 500 gramom ryže (denná dávka jedla pre 5 osôb) v rade od druhej hodiny ráno. Dalena rozdala mikrofóny a nechala ľudí hovoriť pri ich dlhom čakaní na lepšiu budúcnosť. Zo svojho rozpočtu na documentu pozvala filipínske aktivistky a aktivistov a spolupracuje aj s kolektívom RESBAK (Response and Break the silence against the killings) na proteste proti „drogovej vojne“ prezidenta Rodriga Duterteho, v ktorej už prišlo o život 30 000 dílerov a drogovo závislých. Inštalácia Borrowed Faces (2019 – 2022) od vydavateľstva Fehras Publishing Practices (založeného v Berlíne v roku 2015) na Hafenstrasse 75 je odprezentovaná ako fotoromán. Podrobne skúma vydavateľstvo v arabskom jazyku, jeho vzájomné prelínanie s politikou a kultúrnou produkciou a z toho vyplývajúci vnútorný boj jej predstaviteľov. Miestom prezentácií a vystúpení haitskej skupiny Atis Rezistans (Umelci odboja) Ghetto Biennale (prišlo ich 30) je rímskokatolícky Kostol sv. Kunigundy, ktorý biskupstvo pre isté stavebné nedostatky opustilo a odsvätením zbavilo náboženskej funkcie. V záhrade kostola je postavený stan, v ktorom sa predávajú maloformátové obrazy za 100 eur. Floating Ghetto visiace zo stropu v kostole odkazuje na ulice v Port au Prince. Na empore sa nachádza Museum of Trance od Henrike Naumann, zatiaľ čo scenáre sôch André Eugenesa z kovových pozostatkov s obrovskými penismi, drevenými maskami a rohmi a posmrtnými maskami pripomínajú obrady voodoo.

The Nest Collective je vo východnej Afrike považovaný za kultúrny vlajkový projekt. Založil ho finančný inštitút HEVA s cieľom zabezpečiť férové pôžičky mladým kreatívcom v Afrike. Prostredníctvom svojho dystopického pavilónu postaveného z prikrývok a balov látky uprostred parku Karlswiese kritizuje zoskupenie The Nest Collective export použitého oblečenia zo Západu (v Nemecku sa každý rok vyzbiera a odošle 1 milión ton použitého textilu) do Afriky a videoinštaláciou v interiéri ju dávajú do súvisu s africkou politikou identity a formovaním etických identít. Videoinštalácia Return to Sender-Delivery Details (2022) konkrétne skúma, ako hromady použitých textílií zo západu a kvôli nim vznikajúce siete second handov vytláčajú lokálne kultúry výroby textilu. V bezprostrednej blízkosti sa nachádza Yatai Trip Project (2021 – 2022) od Cinema Caravan's (ktorí sa označujú ako skupina primátov z rodiny Good Vibes Hominides) – bylinková parná sauna v tvare jadrového reaktora vo Fukušime. Ako kolektív kolektívov spája v roku 2007 založený Arts Collabaratory 25 organizácií z Latinskej Ameriky, Afriky, Stredného východu, Európy a Ázie. Ich spolupráca sa prejavuje v „bangas“ – v osobných stretnutiach, kooperáciách a výročných valných zhromaždeniach, ktoré spájajú rôzne časy a priestory.

Molem Mailo a Nara Makgoth: Madeyoulook: Mafolofolo, 2022
Hessenland, Kassel, foto: Frank Sperling

V rámci príprav na documentu vyšlo niekoľko čísel newslettru documentamtam. Kimina Filma a Rojava pracuje vo vojnou zničenom sýrskom regióne Rojava, aby vybudovala infraštruktúru pre výrobu filmov, kinopredstavení a pre vzdelanie, ktoré poskytnú nástroje na posilnenie a sociálnu rehabilitáciu traumatizovanému obyvateľstvu. Pre dokumentu pätnásť kolektív autorov kurátoroval filmový program s filmami z komunity. V centre documenty dostáva priestor Instituto de Artivismus Hannah Arendt (Instar), ktorý sa považuje za protiklad kubánskych kultúrnych dejín a ktorý vzišiel z jednej umeleckej akcie (text Hannah Arendt Elemente und Ursprünge totaler Herrschaf, 1951, čítala 100 hodín) aktivistky Tanie Bruguera v máji 2015. INSTAR je akronym, ktorý znamená povzbudzovať, navádzať alebo podnecovať a svoj obsah rozvíja v kontexte sociálnych sietí. Výstavy sa tu menia každých desať dní, spolu sa tu predstaví 20 umelcov a umelkýň. Inštalácia List of censored Artists (2022), pozostáva zo zbierky textilných tubusových masiek s potlačou tvárí cenzurovaných umelcov/umelkýň a intelektuálov a zostane k dispozícii počas celej doby trvania výstavy. Výstava demonštruje represálie z nedávnej minulosti, čo postihli ľudí pracujúcich v kultúrnom priemysle na Kube, ktorí reagovali na väzenie držaním hladoviek. V hoteli Hessenland sa ponoríme do polotmy multimediálnej zvukovej inštalácie Madyoulook (2022), ktorá vznikla spoluprácou Molema Mailoa a Nare Makgotha a ktorá sa zaoberá kultúrnou praxou každodenného černošského života v Johannesburgu a otázkami, ako je priestorová distribúcia, privlastnenie priestoru, premiestnenie, a témou návratu.

Jedným z vrcholov documenty fifteen je záhrada od Tuan Mami/Nhà Sàn Collective, ktorý na jej vybudovanie pozval Vietnamcov a Vietnamky žijúce v Nemecku. Použiť mali rastliny z vlastnej záhrady v pustatine rozprestierajúcej sa za W 22. Založenie Nhà Sàn Collective v roku 2013 sa datuje od vzniku Hanojského štúdia Nhà Sàn, ktoré v roku 1998 otvorili umelci Nguyn Manh Duc a Tran Luong pre mladých umelcov, kolektívy a kreatívnych ľudí a z ktorého pochádzajú dôležité impulzy pre rozvoj súčasného umenia vo Vietname.

„To, čo pre mňa documenta pätnásť znamená, je možnosť úplne inej kultúrnej politiky, pretože otvára nové návrhy spoločného života na zemi, ktorá už horí, topí sa a roztápa,“ zverejnil Charles Escher (poradný zbor documenty) na Facebooku 7. augusta 2022. „White Invaders you are living on stolen land“ je napísané na jednej z plakiet Aboriginal Embassy od umelca Richarda Bella, ktoré uprostred námestia Friedrichsplatz pred Fridericianum ponúka útočisko pre tých, čo hľadajú odpočinok. Odvoláva sa na protest ambasády Aboriginal Tent Embassy, ktorá bola založená v roku 1972 oproti Starému parlamentu v Canberre. Politicky aktívny umelec Richard Bell patrí ku komunite Kamilaroi, Kooma, Jiman a Gurang Gurang, ktorá protestuje proti nespravodlivej politike voči Aborigénom. Na streche svieti elektronická infotabuľa. Matematik najatý Bellom vypočítava neustále sa zvyšujúce nájomné, ktoré útočníci dlhujú pôvodným obyvateľom od doby, keď prevzali ich pôdu.

Skutočnosť, že došlo k nedostatkom v organizácii a k prerozdeleniu rozpočtu, vyvolala u niektorých umelcov a umelkýň frustráciu a hnev a viedla, ako napríklad nemeckú filmárku Hito Steyerl, k predčasnej demontáži jej multimediálnej inštalácie. Documenta sa teraz snaží obmedziť škody aj tu. S cieľom vzájomného porozumenia a učenia sa zintenzívnila program mediácie a zverejnila viacero textov. Documenta pätnásť sama osebe tvorí protikoncept trhu s umením a umenie chápe ako proces participácie vedomostí a schopností, ako komunálny proces, z ktorého rezultujú nové formy ekonomiky, nové riešenia pre umenie a kultúru a udržateľnosť. Na documente pätnásť možno v tomto smere nájsť nespočetné množstvo návrhov. Môže byť niečo krajšie ako predstava lumbungu ako novej spoločenskej formy?